Voňačky a parfíny

V minulosti ľudia nedbali na osobnú hygienu tak úzkostlivo ako v súčasnosti. Prostý ľud nemal veľa možností na každodenné kúpanie, či umývanie. Takisto sa nepralo tak často ako teraz. Ľudia sa chodili umývať často len do potoka. Z toho je zrejmé, že ani nevoňali rôznymi umelovytvorenými vôňami ako v súčasnosti, skôr naopak.

Parfum (voňavka, v nárečí parfín) sa ako koncentrovaná esencia vôní nepoužíval. V staroveku sa výrobe vonných olejov, ako predchodcovi parfumu, venovali prevažne v kláštoroch. Na prelome 17. a 18. storočia sa prvýkrát objavila kolínska voda.

Mladé ženy a dievčatá u nás v minulosti však nepoužívali ani parfum ani kolínsku vodu. Mali svoje „voňačky“. Pod čepiec, šatku, partu či za zásteru si vkladali voňavé kytičky rozmarínu či muškátu. „Voňačky“ alebo tiež nazývané „pierka“ boli vlastne zviazané záhradné kvety: baza, ruža, materina dúška, fialka, rozmarín či muškát. Takúto „voňačku“ niesli v ruke alebo na modlitebnej knižke, keď šli do kostola alebo si ju vkladali za živôtik. Slobodné dievčatá zvykli tieto „pierka“ dávať svojim mládencom. Dievčence sa privoniavaním k nej osviežovali alebo vôňou pútali pozornosť mládencov. Staršie ženy sa takýmto spôsobom bránili driemotám.

Vysušené voňavé kvetiny sa vkladali aj do šublotky (komoda) či kasni (skriňa), aby prevoňali bielizeň v nich uloženú. Zvyčajne sa medzi šatstvo vkladala levanduľa, účinným prostriedkom proti moliam boli listy tabaku. Ak chcela gazdiná prevoňať prednú izbu, položila na kasňu (skriňu) zrelé duly, ktoré prevoňali celý priestor.

Použitá literatúra a pramene:

HORVÁTHOVÁ, Margaréta: Kroje. Perfekt, 2008

TRUBÍNI, Jozef: Nárečie stredného Požitavia. (pripravené na vydanie)

Podľa rozprávania Magdalény Botkovej zo Šurian

Foto rozmarínu: www.bonappetit.com