Trestanie detí v spomienkach starej mamy

Kedysi, a nebolo to až tak dávno, nebolo ničím nezvyčajné, keď v škole dostal žiak bitku. A tým nemyslím buchnát od spolužiaka či „nakladačku“ za školou. Telesné tresty boli samozrejmou súčasťou výchovného procesu a učitelia ich využívali každodenne s biblickým: Kniha prísloví 23:13 a 14: "Neukracuj chlapca na treste, bo nezomrie, keď ho vyšľaháš korbáčom." Učiteľ vzbudzoval prirodzený rešpekt a jeho spoločenský status bol významom porovnateľný s farárom. Zvyčajne rodičia s deťmi nediskutovali o ich vine čo nevine, alebo či mal učiteľ právo dieťa potrestať, bol autoritou a trest z jeho strany samozrejmosťou.

V škole boli častejšie trestaní chlapci ako dievčatá, pri ktorých boli vo všeobecnosti uplatňované v menšej miere tresty fyzického charakteru.

Samozrejme, každý múdry kantor najskôr pristúpil k miernejším druhom trestov. Niektoré sa používajú v rodinách a školách podnes. Je to snáď všetkým známy trest „do kúta“. Tento trest bol v školách použitý ako reakcia za malú neposlušnosť žiaka – otočenie sa, vyrušovanie, nenapísanie si domácej úlohy, nepodpísanú žiacku knižku, či za špinavé ruky. Obmenou tohto trestu bolo kľačanie v kúte, čo mohlo byť veľmi nepríjemné, pretože bolo zvyčajne doplnené napríklad kľačaním na rozsypanej kukurici či ostrom polienku. Samozrejme, deti ktoré si častejšie chodievali „kľaknúť na kukuričku“ si ju šikovne spod kolien odsunuli a naďalej sa tvárili trpiteľsky. Ak bola v triede naolejovaná dlážka, rodičia po príchode neposlušníka ľahko zistili že keď má špinavé kolená, niečo vyparatil, a mohlo sa stať, že dostal výprask aj doma. Deti sa samozrejme po uplynutí trestu, alebo ak sa chceli z neho „vykúpiť“ čo najskôr, museli rodičom odprosiť. V škole mohli takto prestáť, či prekľačať i celú vyučovaciu hodinu.

Miernym trestom s didaktickým účinkom bolo opakované písanie vety s negáciou priestupku. Napríklad 100-krát napísať vetu „už nikdy viac si nezabudnem atrament“, buď za domácu úlohu alebo v triede po vyučovaní, čiže „po škole“. Učiteľ sa vlastne potrestal spolu so žiakom, keďže musel po škole pretrpieť s ním. Ak nezbedník dostal napísať tento trest za domácu úlohu, písal ju v šope, pretože ak by mama videla čo píše, dostal by trest i od nej.

Medzi mierne tresty patrilo i poslanie žiaka za dvere, väčšinou za vyrušovanie. I za dverami triedy však číhalo isté nebezpečenstvo. Každý učiteľ, ktorý išiel okolo sa spýtal, za čo tam žiak stojí a po odpovedi nasledovala facka alebo vyťahanie za ucho. Najhoršie bolo, ak išiel okolo riaditeľ školy, ten si obyčajne žiaka zobral na paškál do riaditeľne a tam dostal „preplesk“.

Mamy najčastejšie použili čo mali po ruke – teda varechu, alebo vecheť. Dostať tak smradľavým a mokrým vechťom cez ústa nebolo veru príjemné. O to horšie však boli prijímané tresty z pevnej otcovej ruky, ktorá sama osebe mala svoju silu. Horšie bolo, ak si pomohol aj remeňom, dokonca bičom, čo sa však (dúfajme) nestávalo často...

Najbežnejším fyzickým trestom v škole bolo použitie trstenice, ktorá, popri inom, slúžila ako „ukazovátko“. No v prípade potreby ľahko zmenila svoj účel na bolestivý výchovný prostriedok. Žiak, ktorý niečo vyparatil, predpažil obe ruky dlaňou nahor. Prsty rúk zložil na tzv. „cibuľku“ – konce všetkých piatich prstov sa dotýkali. Učiteľ trstenicou (neskôr, za našich čias už pravítkom) raz, alebo niekoľkokrát švihol po prstoch oboch rúk. Po takomto údere mal aj ten najväčší hrdina v očiach slzy. Tento trest bol používaný veľmi často, lebo bol rýchly a účinný. Často sa stávalo, že pred dopadnutím trstenice žiak rukou uhol, čo však učiteľa len nahnevalo a trest bol v konečnom dôsledku ešte bolestivejší.

Ďalším, hojne používaným trestom, bola facka a zaucho. Učiteľ sa napríklad prechádzal medzi lavicami, kým deti čítali text, a ak sa niekto pomýlil, nasledovala facka alebo „poza uši“. Keďže sa deti učili písať husím brkom namočeným v atramente, často sa stávalo, že robili machule – tzv. pacale a aj za to mohli dostať zaucho. Bežný chlapec mohol občiahnuť na každej hodine tak zo dve, zo tri zauchá. Bez akýchkoľvek upozornení, diskusie... Ak však bolo žiakovi treba dohovoriť, učiteľ ho chytil za ucho, a popri dohováraní ho ťahal do výšky. Samozrejme, aby sa čo najviac ubránil bolesti, zdvíhal sa na nohách, pričom na konci mohol stáť až na špičkách. Podaktorí fičúri vyliezali aj na lavicu na ktorej sedeli, za čo dostali ešte „prídavok“. Niektorí žiaci chodili do školy neumytí a za špinavé uši a „krky“ ich učitelila „kmásali“ za vlasy – učiteľ držiac žiaka za šticu prudkým pohybom ruky kmásal do všetkých svetových strán.

Ďalšie tresty ktoré môžeme spomenúť bolo presadenie žiaka do „somárskej lavice“, buchnáty, prehnutie cez koleno alebo aj dnes známe poznámky do žiackej knižky.

Príslovia a úryvky piesní, v ktorých sa spomína bitka:
Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.
Vytni ho po zadku: zadok nie je sklenica, neroztrepe sa.
Krásna, krásna, kde si húsky pásla, niže panskej lúčky stratila papučky, prišla domov s plačom dostala s korbáčom.
Pobolí, pobolí, zadok sa mi zahojí.