Keď báči zomrel, oholili ho a obliekli do sviatočného obleku, do ruky mu dali ruženec. Pod stôl, na ktorom ležal, dali vedrá so studenou vodou alebo ľad. To preto, aby sa telo rýchlo nerozkladalo. Nebožtík mohol aj zapáchať, záležalo to od toho, či bol chudší či zažitý /tučný/, na akú chorobu trpel, či umrel mladý a či starý.
Pochovávalo sa na druhý, zvyčajne však až tretí deň. Počas týchto dní sa chodilo mŕtveho oplakávať a modliť sa pri ňom. Nebožtík ležal vystretý v prednej izbe, ktorá slúžila na reprezentačné účely.
Smrť nastáva po odlúčení sa fyzického tela od duše. Pohanskí Slovania verili, že duša má podobu vtáka, najčastejšie holubice, ale aj bieleho oblaku. Až kresťanstvo začalo uplatňovať názor, že duša je neviditeľná, nehmotná. Po smrti človeka sa okamžite pristupovalo k zatlačeniu očí. Bol to veľmi dôležitý rituál, pretože ak by ich mal otvorené, mohol by niekoho zobrať zo sebou. Neskôr sa to vysvetlilo tak, že na mŕtveho s otvorenými očami je zlý pohľad.
Existovalo množstvo povier, na základe ktorých človek vedel, kedy kto umrie. Medzi prvých zapisovateľov rituálu smrti a pochovávania patril aj Krištof Chorvát, kňaz a etnograf. V Slovenských pohľadoch z rokov 1894 – 1895 uverejnil niekoľko štúdií z jednotlivých kútov Slovenska o spôsobe pochovávania. Nazrime teraz do nich. Znamením smrti nemocného bolo, ak svieca pri ňom temno horela alebo ak v blízkosti domu, kde chorý ležal, zapískal kuvik či sova. Podobne sa smrť predpovedala aj pri rodinných udalostiach. Ak by prvorodenému dieťaťu dali také krstné meno, aké mal otec alebo matka, skoro by umrelo. Kto v prvú noc u mladomanželov zaspal, ten prvý zomrel a pod. Tiež hmla na Štedrý večer zvestovala častú smrť alebo mor v obci.
Ďalšími znameniami blízkej smrti bolo, ak nábytok vŕzgal, ak hodiny zastali, zrkadlo alebo obraz sa pohol alebo spadol. Ale obraz nepadal zo steny len pred zvestovaním smrti človeka. Známa je napríklad tajomná príhoda z topoľčianskeho zámku. Alžbeta Rákociová, známa Topoľčianska biela pani, podľa povesti vraj vyskočila z hradného okna Hrušova, aby sa živá nedostala Turkom do rúk. Jej dcéra v tom istom roku (1663) dala neznámemu benediktínskemu mníchovi z pannonhalmského kláštora namaľovať matkin obraz v životnej veľkosti, ako leží v honosných šatách vystretá na katafalku. Obraz je dodnes zavesený v zámockej kaplnke. Vraj každý rok v deň úmrtia Alžbety Rákociovej tento obraz presne o polnoci za veľkého buchotu spadne zo steny v kaplnke.
Každý človek v tom čase veril, že hviezdy na oblohe sú duše ľudí. Keď sa objaví nová hviezda, vznikol nový život, keď zhasla hviezda, niekto zomrel. Dlho platilo pravidlo, aby ľudia neukazovali na oblohu prstom, mohli by tak náhodou ukázať na tú svoju hviezdu, a do roka by zomreli. Tiež sa verilo, že ak hviezda padala, niekto práve vtedy zomieral. Už v minulosti sa v niektorých kútoch Slovenska ľudia pokúšali prebrať mŕtveho k životu. Chorvát o tom píše nasledovne: „…zavše kričia a vodou ho fŕkajú, aby ho „prebrali“; ale i „prebraný“ žije najviac dvadsaťštyri hodín.“
K mŕtvemu sa chodili modliť najmä ženy, ktoré vždy ponúkli koláčmi a štamperlíkom ostrého. Deti chodili tiež, ale hlavne zo zvedavosti, chceli vidieť ako vyzerá mŕtvy človek. Prišiel ich celý húf a takto sa pozdravili: “Pochválen Pán Ježiš Kristus, prišli sme pozret vášho báčiho.“
Zrkadlo bolo prekryté látkou, zem bola vykalovaná – vysypaná pieskom, pripravené stoličky okolo mŕtveho. Bola tam i svätená voda, v ktorej bola namočená halúzka rozmarínu alebo obilné klásky – nimi sa prežehnávalo nebožtíka. Pohrebný voz bol ťahaný koňmi, za vozom šiel kňaz a smútiaci sprievod. Na pohreboch sa zvyklo i odpytovať – prostredníctvom odpytovača sa nebožtík lúčil s pozostalými, a rozväzoval putá, staré hriechy ktoré ho spájali s pozemským svetom.
V Šuranoch zvykol odpytovať pán Hrdina, ktorý doň zapojil i štipku fantázie a humoru. Keď umrel jeden spoluobčan na otravu krvi po zranení klincom, pán Hrdina zaspieval takto: „Už mi je konec, pichov ma klinec!“
Raz sa stalo, že zomrela pani, ktorá sa veľmi „neráčila“ so svojou susedkou. Odpytovač však o tom nevedel a keď sa teda mŕtva lúčila so svojou „dobrou susedkou“, ľudia znalí ich susedských pomerov sa smiali cez slzy.
Prejdime však teraz do dávnej histórie. V 7. storočí Slovania ešte nepoznali pojem cintorín. Svojich blízkych preto pochovávali hocikde do hájov, lesov alebo polí. Prvé cintoríny sa objavovali v okolí kostolov, pretože to nariadili prví uhorskí králi. Ale aj tak sa tieto príkazy ešte dlho nedodržiavali. Dokonca na gemerskom Horehroní trval pohanský zvyk pochovávania do hájov pod stromy až do 17. storočia. V súvislosti s predstavou Slovanov, že ľudská duša má podobu vtáka, ľudia praktizovali vysádzanie stromov na cintorínoch. Pretože strom symbolizoval sídlo duší. A vôbec, strom je jeden z najstarších pomníkov na hrobe. Od 16. storočia sa začala praktizovať výstavba cintorína mimo obce, ktorá sa všade neuplatňovala. Až v roku 1876 vyšiel zákon, ktorý zakazoval zakladanie cintorínov okolo kostolov. V minulosti sa o hroby ľudia nestarali tak ako dnes. Hroby boli často neoznačené, zarastené trávou a mnohé cintoríny boli neohradené.
U kresťanov sa rakva do jamy musela vždy vkladať tak, aby nebožtík ležal na chrbte. Keby ju položili tak, že nebožtík je otočený tvárou k zemi, alebo leží naboku, určite by sa túlal po zemi. V stredoveku sa verilo, že ak sa túla mŕtvy po svete, je najistejšie vykopať jeho hrob znova, odseknúť mu hlavu a položiť ju medzi nohy. Túto teóriu potvrdzujú archeologické nálezy a vyzdvihujú skutočnosť vo viere mnohých národov, že konanie sa rodí v hlave. Mŕtvy sa mohol zjavovať aj kvôli určitej veci, ktorú mal rád alebo ju vlastnil. Teda, že po svete sa túlali tí mŕtvi, ktorým za života nedali to, čo si žiadali, a budú mátať tak dlho, pokým to nedostanú.
Mŕtvi sa zjavovali najčastejšie na určitých miestach, napr. na cintorínoch, pustých miestach alebo na krížnych cestách. Krížnym cestám sa odjakživa pripisovala čarovná moc. Aby sa tomuto zabránilo, kresťania zväčša na krížne cesty umiestňovali kríže alebo sochy svätých. Ešte aj dnes je ich veľmi veľa na rôznych križovatkách za mestami a dedinami. Postava mátoh bola rôzna. Najčastejšie sa zjavovali vo vlastnej ľudskej podobe, boli zakrútené do bielej plachty, zjavovali sa hlavne v noci a v zimnom období, ale často boli bezhlavé. Tak ako napríklad vrábeľský urodzený pán bez hlavy. Vraj každú noc strašil pri Néčeiovej krypte vo vrábeľských vinohradoch. Napríklad v dolnom Sasku v 19. storočí pobehovalo bezhlavé strašidlo na ceste z Wellen do Rodensleben, hoci nespôsobilo žiadne škody, ale pre istotu tam postavili obchádzku. Na Požitaví, v dedinke Vieske nad Žitavou, sa zase zjavoval bezhlavý kôň.
Použitá literatúra a pramene:
Horváthová, E.: Zvykoslovie a povery. In: Slovensko 3, Ľud II. Bratislava 1974, s. 245 – 340.
Chorvát, K.: Smrť, pohrab a mrtví v tradícii a zvykoch ľudových. In: Slovenské pohľady 1894, s. 711 – 725. a Slovenské pohľady 1895, s. 16 – 33 a 89 – 92.
Jágerová, M.: Slovenský pohreb. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. LÚČ Bratislava 2001, s. 13 – 28.
Lecouteux, C.: Fantomes et revenants au moyen age. Imago, Paris 1996.
Melicher, J. – Trubíni, J.: Pán s hlavou odťatou pod vrábeľskou kryptou. In. Požitavské povesti. Matica slovenská, Martin 1998, s. 80 – 82.
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43