Vrábelskí mládenci, nad jeden druhého, ani jeden nemá kabáta dobrého.
Vrábelskí mládenci, horký vaše frčky, keď vám už bajúzy ohrýzajú cvrčky.
Vrábelskí mládenci, horký vaša pýcha, keď vám vlasy visia na pov druha rífa.
Prijímanie do mládeneckého stavu nazývané „dvíhanie mládencov“ sa konalo po dovŕšení 15. až 16. roka veku mladíka. Obrad sa uskutočňoval na fašiangy alebo aj na hody – vo Vrábľoch prvá nedeľa po 7. októbri. Hodové zábavy trvali od nedele až do ranných hodín utorka. V pondelok ráno sa konala ceremónia prijímania chlapcov do mládeneckého stavu. Zábavy sa organizovali pri ľudovej hudbe v hostincoch U Štefancov, Paduchov, Hrabalov, Pavelkov, Garbanov a Galambiovských. Ľudové muziky Pecekovcov, Piťovcov, Karvaiovcov a Bukaiovcov hrali do tanca na panských aj sedliackych zábavách.

Prindi, milý, prindi, neviem sa ťa dočkať,
zažiadalo sa mi tvoje líčka boškať.
Prindi milý, prindi, ani neodkladaj,
mojemu srdiečku polahčenie hladaj.
K ceremoniálu obradu dvíhania si chlapec musel zadovážiť dvoch „krsných“, ktorí ho dvíhali a jednu „krsnú“, ktorá mu pripravila pierko za širák (klobúk) a zatancovala si s ním prvý tanec. V hodovú sobotu išiel adept prvý raz do krčmy s „krsnými“. Platil pitie, potom sa s harmonikou vybrali spolu s „krsnou“ po pierko. „Krsná“ prichystala pozlátený rozmajrín s dvoma vrcholcami a muškátom. Pripla ho chlapcovi na širák. Potom „krsní“ chlapca vyskúšali, či vie tancovať, aby im nespravil na dvíhaní hanbu.
Ty si milý, ty si pes, ty si pes, dobre ja viem, čo ty steš.
Ty si ma stev oklamať, šej haj oklamať, a ja sa ti nestem dať.
V pondelok ráno na zábave mládenecký richtár rozkázal muzikantom, aby zahrali k mládeneckému tancu. Ceremóniamajster, ktorý bol najhlavnejšou osobou, človek uznávaný ako veselá kopa a pohotový rečník, predstavil žartovným spôsobom nových mládencov. „Krsní“ po predstavení, držiac mladíka pod pazuchu, zdvihli ho do výšky a otočili o 360 stupňov. Mládenec v rozpažených rukách držal dve fľaše vína. Vzadu ho za nohavice podržal tretí „krsný – odritný“, aby udržal rovnováhu. Potom mládenec zatancoval sólo tanec so svojou „krsnou“. Po tanci mládenci ponúkali víno priateľom. 
 Keď som ja bov patnásť-šestnásťročný, nevedev som jak je svet široký.
Ale čil viem, keď mám vyše dvadsať, keď už mosím na vojnu rukuvať.
Po tomto ceremoniáli mohli už dvíhaní mládenci chodiť večer po ulici, navštevovať zábavy, uchádzať sa o priazeň medzi dievčatami a mohli byť prítomní na chóre v kostole. Tento zvyk sa vo Vrábľoch udomácnil na začiatku dvadsiateho storočia. Odkiaľ k nám tento zvyk prišiel, nevedno. Po vojne nastal v okolí Vrábeľ zlom v tanečnej kultúre. Príčinou bolo narušenie normálneho spoločenského života. Postupne zanikali tradície ako Dvíhanie mládencov. Mládež nebola motivovaná k tomu, aby sa venovala výučbe tanca.
My, chudobnie, čo frajerov nemáme, kvitneme my jako ruže po háje.
Pôjdeme my, kde hrajú, staneme si ku kraju a zbadáme jak bohatie tancujú.
A my sa tých bohatých ništ nebojme, staneme si do kolesa medzi ne.
Vony nás posmievajú, a na nás zazerajú, jak nás mládenci do tanca volajú.
Z dievčaťa sa stala dievka po ukončení ľudovej školy, alebo keď sa už cítila taká vyspelá, že si mohla v kostole stať medzi dievky. Svojmu okoliu to dala na známosť tým, že na procesii mala na hlave partu – venček. Začala chodiť na muziku a zarábať či už na poli, na robotách alebo v službe.