Volavka biela – zimný skvost Požitavia

Medzi najelegantnejších zimných hostí v Požitaví patrí i volavka biela. Starší slovenský názov druhu bol donedávna beluša veľká (Egretta alba). V Požitaví sa s ňou môžeme stretnúť predovšetkým na toku rieky Žitavy a v jej okolí, kde často loví hraboše poľné. Vyskytuje sa taktiež na vodných nádržiach (napr. VN Vráble, VN Maňa, VN Trávnica a pod.), alebo prítokoch Žitavy (napr. potok Liska). Najčastejšie sa s ňou môžeme stretnúť v mimohniezdnom období (august až marec), ale s nehniezdiacimi jedincami sa môžeme v Požitaví stretnúť i v hniezdnom období (apríl až júl – ide predovšetkým o mladé jedince v 2. kalendárnom roku života), napr. na lokalite PR Žitavský luh.

Volavka biela je neobyčajne elegantným druhom brodivca (rad Ciconiiformes), dosahuje dĺžku tela maximálne 100 cm a rozpätie krídel max. 170 cm. Už z diaľky nás zaujme svojim snehobielym sfarbením, v zimnom šate tiež nápadne vyniká jej jasne žltooranžový dýkovitý zobák, ktorý jej umožňuje presný a efektívny lov drobných vodných druhov živočíchov (malé rybky a obojživelníky). V zimnom období na poliach (napr. na lucerne, repke a pod.) dokáže uloviť i rýchle a obozretné hraboše poľné, či myši stepné. Nehybne na ne volavky striehnu, stojac na poli, odkiaľ nás upútajú svojou do ďaleka viditeľnou belobou peria. Jej let je rovnako neobyčajný a elegantný, ako jej samotný zjav – pomaly máva oblúkovitými krídlami, dlhé čierne nohy jej ďaleko vyčnievajú dozadu za telom, krk má esovito zložený, akoby vtiahnutý do tela...Niekedy máme pocit určitej archaickosti z jej štýlu letu, akoby šlo o let samotného starobylého pterodaktyla... Ak sa nám občas pošťastí, môžeme počuť i jej hlas (hlavne pri vyplašení ), ktorý znie trochu drsne (možno ho približne opísať asi ako hrdelné: „ krrááh – krrááh...“).

V Požitaví zatiaľ jediným známym nocoviskom druhu je Prírodná rezervácia Žitavský luh. Ako ostatné brodivce, večer sa zlieta do korún vŕb (obľubuje predovšetkým polosuché redšie koruny), kde na brehoch meandra Žitavy prečkáva noc, často v blízkosti príbuznej volavky popolavej (Ardea cinerea). Niekedy ich môžeme spoločne pozorovať i pri love potravy. Veľmi vzácne sa v Požitaví vyskytuje i jeden z našich menších brodivcov – volavka striebristá (Egretta garzetta). Starší slovenský názov druhu je beluša malá. Vzácne bola pozorovaná v 90. rokoch 20. storočia v PR Žitavský luh a na lokalite „Žitavská lúka“ (okres NR) v hniezdnom období.

Početnosť volavky bielej od začiatku 90. rokov 20.storočia začala nápadne vzrastať, predovšetkým jej zimujúca populácia. Súviselo to s celoeurópskym trendom zvyšovania populácie. Najväčšie stredoeurópske hniezdne populácie sú v Maďarsku, Rakúsku a na juhovýchode v Rumunsku. Na Slovensku je sporadickým hniezdičom, hniezdna populácia je odhadovaná na 0 až 80 párov (zatiaľ jediné hniezdisko je na východoslovenskej nížine – oblasť Senného). Južne od Požitavia sa hniezdenie niekoľkých párov predpokladá na nive potoka Paríž, v Národnej prírodnej rezervácii Parížske močiare (Gbelce, juhovýchodná časť okresu N. Zámky), v neprístupných bažinatých porastoch tŕstia. Početnosť zimujúcich jedincov je odhadovaná na 150 až 350 v rámci Slovenska.

Tento druh si zasluhuje najvyššiu súčasne možnú legislatívnu ochranu a preto bol zaradený medzi európsky významné druhy (spoločenská hodnota druhu je 70.000 Sk). Žiaľ občas sa stáva terčom strelcov (predovšetkým poľovníkov s brokovnicami a ich kamarátov - rybárov), ktorí ju považujú (neopodstatnene) za škodcu na rybích populáciách. Loví prevažne len malé druhy rybiek, ktoré nie sú hospodársky významné (napr. bežné beličky európske). Iba ťažko možno pochopiť prípady jej zastrelenia, napr. (mimo regiónu Požitavia) v Nitrianskom Hrádku na mŕtvom ramene rieky Nitry (nález 8.2.2004, v tele mala 2 broky...tie stačili na jej usmrtenie). Ďalším prípadom bol hrozivý nález dvoch volaviek bielych, ktoré strelec po ich usmrtení ich vlastnými krkmi obtočil okolo konárov stromu na brehu Malého Dunaja (Blahová, okr. Dunajská Streda, január 2003). Röntgenové snímky jasne dokázali, že šlo o zástrely brokovnicami – no a tie používajú – len páni poľovníci...

Nič netušiaca letiaca volavka nemá prakticky žiadnu šancu proti vystreleným a rozptýleným smrtiacim brokom. V rukách strelcov z radov poľovných združení sú osobitne nebezpečné napr. kvalitné ruské brokovnice, s účinným dostrelom až 300m (používané napr. na Sibíri na lov divých husí). Polícia oba prípady vyšetrovala, avšak nemohli sa nikomu konkrétne dokázať. No i tak policajnými výsluchmi predvolaných predsedov poľovných združení sa mravenčím krokom dostávame i nepriamo k osvete medzi poľovnými združeniami...

Veľký kus práce na poli boja proti tzv. „vtáčej kriminalite“ odvádza napr. Slovenská ornitologická spoločnosť Birdlife – Slovensko (starší názov organizácie: Spoločnosť pre ochranu vtáctva na Slovensku, SOVS, www.sovs.sk) a tiež Štátna ochrana prírody SR (www.sopsr.sk).

Pri cielenom i náhodnom pozorovaní tohto zaujímavého vtáčieho druhu v Požitaví prajem všetkým veľa pekných chvíľ a zážitkov...

Použitá literatúra a pramene:
Rob Hume: Vtáky Európy. Vyd. Ikar, Bratislava, 2004 (str. 49).
Danko Štefan, Darolová Alžbeta, Krištín Anton: Rozšírenie vtákov na Slovensku. VEDA, vyd. SAV Bratislava, 2002 (str. 92 – 94).
Grujbárová Zuzana, 2005: Zimovanie volaviek bielych (Egretta alba Linnaeus, 1758) na Slovensku. Tichodroma (17): 21 – 31.