Odpadková reportáž, trošku lesníctva a štipka kresťanstva
Úľanské mŕtve rameno
17. novembra som sa vybral na oddychovú jazdu po Požitaví. Nachystal som si čaj do termosky, fotoaparát a vyrazil autom ležérnym tempom. Za Úľanmi som zastavil, pretože som si podvedome uvedomil, že som v dedine obchádzal dve tetušky s károu a na nej plné vrecia, a tak som si mimovoľne spomenul na staré časy, keď som chodil sledovať a dokumentovať „šuránskych záhradkárov“ v záhradkárskej osade v Úľanoch, ako do mŕtveho ramena vyhadzovali smeti (mal som 13 – 18 rokov). S mnohými som sa aj dobre pohádal, ale ako útle chlapča som veľa nezmohol. Občas sa niektorí zahanbene bez slova otočili a dali spiatočku. Veruže dôvody mali rôzne, občas sa mi aj vtedy zastavoval rozum čo dokážu ľudia povedať na ospravedlnenie evidentne nesprávneho počínania. Problém so skládkou v mŕtvom ramene som riešil aj s vtedajším starostom, ale bezvýsledne. Respektíve z bezmocných rečí starostu som vycítil, že tadiaľ cesta nevedie a tak som sa ďalej venoval investigatívnemu sledovaniu našich „Šurančanov“. Nepomohli ani lístočky, ktoré som dal do každých dverí osady s prosbou aby s tým prestali. (Na doplnenie - okrem tých smetí som mal aj jedného náruživého vzduchovkára, ktorý vystreľoval hniezda kúdeľníčkam lužným....). Smeti sa tam vyhadzujú aj dnes, našťastie (cynicky povedané) už málo a menej ťažko rozložiteľných vecí.
A tak po dlhých rokoch som hodil za Úľanmi spiatočku a sledoval čo idú tetušky robiť. Podozrenie sa potvrdilo. Vybrali vrecia a začali ich vysýpať. Bolo to lístie zo záhrady, sem-tame medzi nim nejaké igelitové sáčky. Vybral som fotoaparát a šiel k nim. Chvíľku som pri nich postál a oni v kľude pokračovali ďalej. „Dobrý deň, môžem sa vás spýtať, prečo sem tie smeti vyhadzujete a nedáte si ich radšej doma do kompostu?“, znela moja otázka. Tetuška odpovedala: „A kde ja môžem mať doma kompost?“. Odpovedám: „No keď máte doma stromy, tak máte doma asi aj záhradu, tak v nej. Aj ja nám doma kompost.“ Ona na to: „Veď to je len lístie, s ním zakrývame tie smeti čo sú tu, od tých čo ste nesfotili.“ (Medzitým som si fotil stromy a cestu tam kde tety „pracovali“.). Odpovedám, že „aj tých som sfotil“. Ešte im dohováram, „pani, ale toto nie je asi váš pozemok, nemáte tu právo tu nič vyhadzovať.“ Bez reakcie. Potom mierne rozrušené vysýpajú posledné vrece a odchádzame každý vlastnou stranou. Ach, máme 19 rokov po 17. novembri, jednu generáciu po darovaní slobody, ktorá by mala mať sestru zodpovednosť, ale akosi za ňou zaostáva.
Hrubý háj
Potom som sa vydal do Hrubého hája. Približujem sa k lesu a vidím novú ťažbu. Idem na rúbanisko. Postojím a s nostalgiou sa pozerám v čase dozadu, keď som ako pracovník Správy Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy v tomto poraste presadil, aby lesníci pri ťažbe topoľov šľachtených ponechali (pokiaľ sa dá) druhú (spodnú) vrstvu jaseňov, javorov a líp. Pri ťažbe v roku 2001 (približne) sa to aj podarilo asi na štvrtine plochy porastu, v druhej štvrtine zrúbali všetko, nastúpili buldozéry a umelá výsadba. Na tej prvej štvrtine teraz rastú 10-15 metrové krásne stromy, kým na holorubnej časti sú medzi valmi z nahrnutých koreňov asi 1 meter vysoké duby a jasene, ktoré stále zápasia s burinou a „šokom z presadenia“. Teraz bola vyťažená druhá polovica porastu holorubným spôsobom. No čakajú ma tu aj iné „ozdoby“. Ťažbári si tu svoje teritóriá označili obalmi z požívatín, od nealka, alka, cigariet až do konzervy a obaly zo sladkostí. A nehovorím o tom, že tu za sebou zanechali olejové škvrny z lesníckych strojov.
Vieru v prírode blízke lesné hospodárstvo som stratil už dávnejšie, toto mi to iba potvrdilo. Ale zaujímavé bolo, že keď sme sa pred rokmi snažili komunikovať a akosi sa nám podarilo dokázať, že to ide aj inak, tak sa výsledky dostavili. Presadili sme napríklad aj to, že pri príprave porastov na zalesnenie sa nebudú používať buldozéry, ale sa iba zhrnie haluzina s lesným kolesovým traktorom. Žiaľ, dodržali to iba niekoľko krát a buldozéry opäť pobehujú po lesoch (aj tam kde sa nevysádzajú šľachtené topole, ktoré bez toho takmer nerastú). Ono, príroda sa s tým určite vyrovná, dokonca po 50 rokoch to bude vyzerať aj dobre, ale všetky väzby a spoločenstvá organizmov budú zmenené alebo zničené. Počul som od istého štátneho úradníka tézu, že „hospodárením v krajine sa príroda neničí“. Neviem, ale nestačí ako dôkaz opaku, že tam kde sa kedysi nedávno evidovalo vyše 260 druhov rastlín sa dnes eviduje 185, že úplne zmizli niektoré typy spoločenstiev (Gedrianske lúky)? A pritom tam nebola žiadna náhodná chemická, biologická alebo vojenská katastrofa, iba systematické krotenie prírody. Čo teda ničí prírodu? Prečo sa úradníci ochrany prírody viac nestarajú (nekomunikujú) o dodržiavanie predpisov na lesnom fonde? Veľakrát by na to lesníci nemali žiadne zvýšené náklady a ide len o pohodlnosť a hlavne ochotu a prístup. Existujú i pozitívne príklady, napr. z Lesného závodu Levice. Vidieť tam osobnejší a citlivejší prístup k hospodáreniu v cerinách. A nerobili by to, keby sa im to aj neoplatilo.
Potom som sa vydal do Hrubého hája. Približujem sa k lesu a vidím novú ťažbu. Idem na rúbanisko. Postojím a s nostalgiou sa pozerám v čase dozadu, keď som ako pracovník Správy Chránenej krajinnej oblasti Dunajské luhy v tomto poraste presadil, aby lesníci pri ťažbe topoľov šľachtených ponechali (pokiaľ sa dá) druhú (spodnú) vrstvu jaseňov, javorov a líp. Pri ťažbe v roku 2001 (približne) sa to aj podarilo asi na štvrtine plochy porastu, v druhej štvrtine zrúbali všetko, nastúpili buldozéry a umelá výsadba. Na tej prvej štvrtine teraz rastú 10-15 metrové krásne stromy, kým na holorubnej časti sú medzi valmi z nahrnutých koreňov asi 1 meter vysoké duby a jasene, ktoré stále zápasia s burinou a „šokom z presadenia“. Teraz bola vyťažená druhá polovica porastu holorubným spôsobom. No čakajú ma tu aj iné „ozdoby“. Ťažbári si tu svoje teritóriá označili obalmi z požívatín, od nealka, alka, cigariet až do konzervy a obaly zo sladkostí. A nehovorím o tom, že tu za sebou zanechali olejové škvrny z lesníckych strojov.
Vieru v prírode blízke lesné hospodárstvo som stratil už dávnejšie, toto mi to iba potvrdilo. Ale zaujímavé bolo, že keď sme sa pred rokmi snažili komunikovať a akosi sa nám podarilo dokázať, že to ide aj inak, tak sa výsledky dostavili. Presadili sme napríklad aj to, že pri príprave porastov na zalesnenie sa nebudú používať buldozéry, ale sa iba zhrnie haluzina s lesným kolesovým traktorom. Žiaľ, dodržali to iba niekoľko krát a buldozéry opäť pobehujú po lesoch (aj tam kde sa nevysádzajú šľachtené topole, ktoré bez toho takmer nerastú). Ono, príroda sa s tým určite vyrovná, dokonca po 50 rokoch to bude vyzerať aj dobre, ale všetky väzby a spoločenstvá organizmov budú zmenené alebo zničené. Počul som od istého štátneho úradníka tézu, že „hospodárením v krajine sa príroda neničí“. Neviem, ale nestačí ako dôkaz opaku, že tam kde sa kedysi nedávno evidovalo vyše 260 druhov rastlín sa dnes eviduje 185, že úplne zmizli niektoré typy spoločenstiev (Gedrianske lúky)? A pritom tam nebola žiadna náhodná chemická, biologická alebo vojenská katastrofa, iba systematické krotenie prírody. Čo teda ničí prírodu? Prečo sa úradníci ochrany prírody viac nestarajú (nekomunikujú) o dodržiavanie predpisov na lesnom fonde? Veľakrát by na to lesníci nemali žiadne zvýšené náklady a ide len o pohodlnosť a hlavne ochotu a prístup. Existujú i pozitívne príklady, napr. z Lesného závodu Levice. Vidieť tam osobnejší a citlivejší prístup k hospodáreniu v cerinách. A nerobili by to, keby sa im to aj neoplatilo.
V pozadí v roku 2001
ponechané jasene, javore a lipy,
ktoré rástli vo vyťažených topoľoch,
v popredí holorub z jesene 2008,
kde boli také isté stromy
Požívatiny poslúžili účelu,
aj ich, už nepotrebné obaly
Riziko požiaru z cigariet
„maximálne“ eliminované
Mojzesovský cintorín
Potom prechádzam okolo cintorína v Mojzesove a spomenul som si na jeho nedávnu návštevu počas sviatkov. Takmer dokonale čistý areál cintorína obkolesuje plot a hneď za plotom stovky odpadkov – ako ináč z hrobov. Končí sa láska k zosnulým a kresťanské princípy tým plotom? Nehovoria kňazi veriacim aby chránili božie stvorenstvo? Snáď to nerobia iba neveriaci. Ako si každý svoje vence, kahance a kvety tam priniesol, tak si ich môže aj odviesť. Či nie?
Hroby boli naozaj pekné
Hm...
Nie je to všetko trošku výsmech?
Dovetok
Medzi ľuďmi sa občas hovorilo/hovorí, že ako si vedia na Západe udržiavať čistotu, ako majú všetko upravené, vykosené. Aj my sme dostali pre 19 rokmi šancu si upraviť naše okolie podľa našich predstáv, aby sme sa cítili príjemnejšie a nemusíme počúvať stranícky diktát. Alebo – keď sa mnohí z nás vracajú z dovoleniek z Grécka, či Rumunska, hovoríme ako sú tie krajiny znečistené. Mne sa zdá, že ten rozdiel v tomto medzi nami nie je až taký veľký.
©
Marek Sádovský
20. november 2008
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43