Zuzana Kuglerová: V každej vráske sa skrývali príbehy

Ako sa spisovateľka zo Žiliny dostala k písaniu kníh o Požitaví?
Pôvodne pochádzam z Bratislavy. Rodina môjho otca bývala v Požitaví, konkrétne v Šuranoch. On sa odtiaľ odsťahoval, keď mal asi štrnásť rokov. Dosť ma inšpirovalo otcove rozprávanie. Veľký podnet som však dostala od pána Jaroslava Boráka, pôvodom z Kysúc, ktorý si kúpil dom v Dedinke. Pozval ma ako novinárku na návštevu a ukázal mi pozoruhodnosti kraja – medzi inými aj máriačaládsky kláštor.

Ako na Vás kláštor zapôsobil?
Impozantne – ako svedok z dávnych čias, tajomný starec, s tvárou plnou vrások – a v každej vráske sa skrývali príbehy ľudí, čo tu žili. Pred piatimi rokmi, kedy som ho navštívila, už z neho zostala len ruina, no aj na tej bolo vidieť majestátnosť stavby, ktorá prežila tatárske, turecké pustošenie, reformy Jozefa II, Napoleona. O to tragickejšie je, že pod jej skazu sa podpísalo 40 rokov komunizmu. Bola to pamiatka, ktorá v sebe niesla veľkosť dejín, ale aj tragédiu svojho zániku. A to ma prinútilo hľadať v archívoch zmienky o nej. Priznám sa však, že veľa som toho nenašla...

Vtedy zrejme skrsla myšlienka napísať román Rytier a zbrojnoš...
Pôvodným stimulom k napísaniu trilógie ani tak nebol kláštor, ako silná povesťová tvorba v kraji. To množstvo príbehov a rozprávaní, ktoré akosi automaticky vyúsťovali do protitureckých vojen, k obliehaniu Nových Zámkov. Myslím si, že prvou stopou, ktorá ma priviedla ku kláštoru, je legenda o množstve podzemných chodieb, ktoré k nemu viedli. Niektoré z nich ústili v Nových Zámkoch, iné zas v Hronskom Beňadiku. Skrývali sa v nich vraj ľudia pred nájazdmi Turkov. A to je naozaj silný motív.

Trilógia začína krátkou povesťou viažucou sa k pôvodnému názvu obce Dedinka – Fajkurt...
Áno, povesť hovorí o tom, že cez dedinku sa prehnali Turci, ktorí prenasledovali rytiera Esterháziho. Ušiel im, no len vďaka vernému zbrojnošovi, ktorý sa im postavil. Bránil sa dovtedy, kým rytier nezohnal pomoc. Volal sa Kurt. Esterházi sa vrátil po niekoľkých hodinách a našiel ho takmer dorúbaného na smrť. Opýtal sa ho: Fáj, Kurt, Fáj, Kurt? Tak dal dedinke meno... Takže aj v románovej trilógii sú ústrednými postavami rytier Pavol Esterházi a jeho zbrojnoš Kurt. A aby to bolo trochu zaujímavejšie, spravila som z nich nevlastných bratov.

V prvej časti sa venujete histórii kláštora Máriačaládu. Odkiaľ ste čerpali informácie?
Každý historický román musí mať za sebou dôkladnú a podrobnú štúdiu. Tá so sebou prináša návštevy archívov, terénu, ľudí, ktorí čo to vedia o danej téme. Veľa mi pomohol aj už spomínaný pán Jaroslav Borák, ktorý mi poskytol písomné pramene.

V akom prostredí sa odohráva druhá časť trilógie?
Druhý diel sa čiastočne odohráva v Istanbule, kde odvliekli Turci nevestu rytiera Pavla, Amáliu, a v Nových Zámkoch. Časovo je to zasadené do druhej polovice sedemnásteho storočia, kedy Nové Zámky obliehala turecká armáda pod vedením pašu Kupruladzeho – to je skutočná historická postava.

O čom bude posledná časť?
Tretí diel sa zatiaľ len rodí.

Kde ste študovali a kde ste spočiatku pracovali?
Študovala som v Bratislave, začínala som ako učiteľka, ale už dlho pôsobím vo vydavateľskej oblastí. Mojím povolaním je písať a aj sa tým živím.

Prvá kniha Vám vyšla tesne po maturitách, o čom bola?
Bola to zbierka básni (ja jej súkromne vravím zbierka maturitnej poézie) Madona v hmlách. Ako inak, sú v nej témy, ktoré zaujímajú mladých ľudí. Predovšetkým láska...

Potom ste sa začali venovať zväčša historickej próze...
Áno, okrem poézie, ktorej som sa venovala v študentských rokoch, som sa zamerala na históriu. Tá je mojou láskou od detstva. Prvý historický román mi vyšiel v roku 1995, volal sa Beda porazeným a je z čias antického Ríma, respektíve zo starovekej Dacie. Čiastočne sa odohráva aj na území Slovenska, kam sa zvyšky Dákov po anektovaní Dacie k starovekému Rímu utiahli. Ich osídlenie je dokázateľné práve na Požitavsku.

Ešte sa vráťme k trilógii Rytier a zbrojnoš. Ako dlho ste zbierali podnety k tejto knihe?
Prieskum terénu som robila v rokoch 2003-2004. Zbieranie ďalších materiálov trvalo asi rok. Čiže sa dá povedať, že tri roky.

Určite ste sa stretli aj s povesťami. Ktorá z nich je podľa Vás najkrajšia?
Mne sa veľmi páči povesť, ktorá sa viaže k názvu rieky Žitava. Je zasadená do obdobia keltského osídlenia. Podľa nej dala rieke meno najkrajšia panna z keltského kmeňa Kotínov. Volala sa Tawa. Na svoju krásu doplatila, pretože ju mali podľa zvykov počas jarného sviatku Beltain (slnovratu) obetovať Taranisovi, bohu slnka. Jej otec ju chcel zachrániť, ale prišiel neskoro. Umrela v jeho náručí. Posledné slová, ktoré jej povedal, boli: ,,Ži, Tawa, ži, Tawa...“

Na záver... na čo sa môžu čitatelia tešiť?
Najskôr na tretí diel Rytiera a zbrojnoša. Ale ten je ešte len v mojej hlave, práve spriadam nitky osudov ďalšej generácie, ktorá sa dožije skončenia tureckých vojen. Budú nimi deti rytiera Pavla (jeho syn Imko) a zbrojnoša Kurta (dcérka Marija). Ako inak, poputujú až do Istanbulu, kde pôjde Marija hľadať svoju stratenú matku Amaliu. Stretnú sa so sultánom, prežijú obliehanie Viedne spolu s kráľom Leopoldom, aj oslobodenie poľskými kozákmi, ktorých privedie generál Jána Sobieskeho II., Ibrahim Hamadya, Imkov starý otec. Všetko sa skončí tam, kde sa začalo: v Grófskom majeri, čiže v Dedinke.