Pavel Dvořák: Spočiatku som mal z kamery strach

Ľudia na Slovensku Vás poznajú predovšetkým z televíznych dokumentov "Stopy dávnej minulosti" a najnovšie "Putovanie storočiami s Pavlom Dvořákom". Kedy a ako vznikla spolupráca so Slovenskou televíziou?
S televíziou som začal spolupracovať v roku 1980. Redaktorka Elena Kojišová (dnes Gašparová), ma vtedy požiadala, aby som upravil scenár o Veľkej Morave. Prepracoval som ho na hľadanie Svätoplukovho hrobu a ona mi v ňom zverila úlohu moderátora. Veľmi sa mi to zapáčilo a už som v televízii zostal, aj keď som mal spočiatku z kamery strach. Pamätám si na svoj prvý vstup, ktorý som nahrával na Devínskom hrade, mal som pocit, že ma kamera zhodí z brala, cítil som ju ako fyzický tlak. Ale zvykol som si a dnes mi vyhovuje nielen kamera, ale aj širšie publikum. Už som vystupoval aj v divadle a mal som z toho vyslovenú radosť.

Vaše knihy o histórii sa čítajú ako bestsellery. Ktorá z vašich kníh sa podľa vás najviac preslávila na Slovensku (prípadne v bývalom Československu)?
Už prvá kniha Odkryté dejiny (Dávnoveké Slovensko) mala prekvapujúci úspech. Ale najradšej mám Zlatú knihu Bratislavy, stretla sa s takým spontánnym prijatím, že na to nezabudnem nikdy. Dúfam, že úspešnejšia bude už len tá posledná, Stopy dávnej minulosti 1, okrem iného aj preto, že z nej chcem napísať niekoľko dielov a ponúknuť pohľad na dejiny Slovenska v čo najširšom období.

Keď ste boli malý chlapec, predpokladám, že ste museli mať doma veľa kníh. Ktorú knihu z detstva máte najradšej?
Knihy boli v našej rodine vo veľkej úcte, napríklad na Vianoce hlavným a najkrajším darčekom. Očaril ma spisovateľ Jaroslav Foglar, najviac asi jeho Záhada hlavolamu. Má úžasnú atmosféru. Dnes už sa k jeho knihám neviem vrátiť, raz darmo, píše pre deti, ako dospelý som márne nad jeho knihami rozmýšľal, čím na mňa tak zapôsobil, ale je faktom, že pôsobí dodnes a najmä v Čechách má veľmi veľa čitateľov. Mne osobne dal lekciu z romantiky na celý život.

Keď Slovenská televízia odvysielala váš dokument o Svoradovej jaskyni na Zobore, jeden z mojich priateľov, ktorý býva vo Vrábľoch, sa hneď na druhý deň vybral na Zobor, aby videl na vlastné oči spomínanú jaskyňu. Podotýkam len, že predtým ho nikdy história nezaujímala a váš seriál a návšteva jaskyne ho zmenili. A takýchto prípadov poznám ešte niekoľko. Aké tajomstvo skrývajú vaše knihy a seriály, keď dokážete v ľuďoch vzbudiť záujem o históriu?
Som veľmi romanticky založený a každý návrat do minulosti je romantikou, nepotláčam ju, ale vyzdvihujem. Okrem toho sa usilujem podávať minulosť v príbehoch, a koniec-koncov, kto by nebol zvedavý na svoje korene?

Vaša kniha s názvom Podivný barón opisuje osudy baróna Hoeninga, ktorý sa usadil v Púchove a začal na Púchovskej skale hľadať archeolgické nálezy. V tom období, kedy barón Hoening vykonával výskum v Púchove, bolo po celom Slovensku veľa hľadačov pokladov. Aj vo Vrábľoch ich bolo niekoľko, v Šuranoch na Nitrianskom hrádku takisto. Prečo podľa vás vznikol v 19. storočí takýto ošiaľ hľadania archeologických pokladov?
Hľadači pokladov sú aj dnes, je to vzrušujúca predstava, že človek objaví niečo pozoruhodné a nemusia to byť poklady zo zlata, môže to byť napríklad príbeh. Ľudia v 19. storočí sa navyše vracali do vtedy ešte neznámej minulosti, ak na ňu narazili, uchvacovala ich.

Vo Vašej predposlednej knihe Krvavá grófka, ktorá vyšla už v štyroch vydaniach, píšete, že Alžbetu Bátoryovú pochovali v roku 1614 v čachtickom kostole. Lenže počas skúmania krypty v Čachtickom kostole okolo roku 1930 jej telo nenašli. Mňa by zaujímalo, aký je váš názor na jej zmiznutie. Kde predpokladáte, že by jej telo mohlo byť, alebo čo sa mohlo stať s jej telom?
Len zlomok historických osobností má svoj hrob. Z desiatok arpádovských kráľov napríklad len jediný, Belo III., niečo síce zostalo aj zo svätého Štefana, ale to sú relikvie, nie hrob. Antropológ dr. Milan Turzo spracováva hrob svojho menovca, súčasníka (a sudcu) grófky Bátoryovej. Rozprával mi, ako po otvorení jeho krypty zistil, že sú v nej pozostatky viacerých ľudí a ešte aj poznačené ohňom. Pritom Turzo bol palatín, zastupoval kráľa a Oravský hrad, kde je pochovaný, stojí dodnes. Myslím si, že zvyšky Alžbety Bátoryovej sú kdesi pod čachtickým kostolom, ale aj keby sa našli, sotva by niekto vedel dokázať, na koho kosti vlastne narazil.

V úvodoch kníh Legendy stredovekého Slovenska a Kroniky stredovekého Slovenska, ktoré vyšli vo vašom vydavateľstve Rak, sa zamýšľate nad otázkou, či majú Slováci dejiny. Preto moja predposledná otázka sa dotýka tejto problematiky. Poznajú Slováci podľa vás dobre svoje dejiny?
Historické vedomie Slovákov je slabé, ale z vlastných skúseností môžem povedať, že silnie. Keď som pred tridsiatimi rokmi začal chodiť na besedy s čitateľmi, prišlo ich zopár a takmer výhradne len dôchodcovia. Dnes niekedy prídu aj stovky a medzi nimi deti, študenti, dokonca aj mladé dievčatá. História začala zaujímať veľmi široký okruh ľudí a to je dobre.

V roku 2001 ste recenzovali knihu Vráble na prelome tisícročí. Čo ste dovtedy vedeli o Vrábľoch a čo nové ste sa dozvedeli o histórii mesta Vráble?
Vráble mi predstavil jeden z autorov tejto knihy, historik nadšenec dr. Anton Gúth. Čo som vedel, s tým som mu pomohol, ale veľa toho nebolo. Ale napríklad na slávnostnú vernisáž spomínam ako na niečo vyslovene príjemné. Napríklad aj preto, že som tam stretol veľa zaujímavých a príjemných ľudí.