Ondrej Valach: Obdivujem tento kraj

Kam ste najradšej v detstve na prechádzky chodili?
Detsvo som prežíval v posledných rokoch druhej svetovej vojny a v prvých rokoch po jej skončení. Pamätám si ako sedemročný na prechod frontu. Ako deti sme rýchlo na tú hrôzu zabudli a venovali sme sa detským hrám. Nad obcou bola postavená hať, kde sa zo Žitavy odvádzala voda do Mlynského potoka. Tu bola hlbšia voda a sem sme sa ako deti chodili cez leto kúpať. Otec ma s bratom bral k Žitave, kde nás zaúčal chytaniu rýb a rakov. Ako dieťa som obdivoval mlyn, mlynský náhon a celý ten pohyb okolo mlyna. Aj moje deti a neskoršie vnúčence, som rád vodil k mlynskému náhonu, kde padaním vody sa poháňalo mlynské koleso. Veľmi rád som chodil na Benát, odkiaľ je priam letecký pohľad na Požitavie.

Prečo sa Benát nazýva Benátom?
Benát (704 m n.m.), vrch v Pohronskom Inovci, leží priamo nad obcou Machulince. Nachádzajú sa na ňom obrovské skalné útvary, ktoré istý čas využívali aj horolezci. Miestni občania, ako aj my deti, sme v minulosti tento vrch volali Kamenné vráta, iní ho nazývali Mačací vrch a ďalší ho označovali ako Patrovice. V prvej polovici 20.stor. tu vznikol kameňolom, v ktorom kamenárski robotníci ručne kladivom vyrábali andezitové kocky, ktoré sa používali na výstavbu ciest a chodníkov. Sám si pamätám na túto ťažkú manufaktúrnu prácu. Na začiatku 50-tych rokov kameňolom zanikol a pokusy o jeho obnovenie zmarili ochranári pre zachovanie skalných útvarov. Pomenovanie Benát je zemepisné a nájdeme ho aj na mape z roku 1918. Prečo Benát, sám neviem vysvetliť.

Dlhé roky ste učili na škole v Topoľčiankach, neskôr ste sa stali riaditeľom školy. Každý učiteľ má niekoľko milých príhod so žiakmi, aké sú tie vaše?
Na Základnú školu v Topoľčiankach som nastúpil 1. októbra 1959 a pôsobil som tam do 30.júna 1999, kedy som odišiel do dôchodku. Od roku 1990 do roku 1999 som tam bol riaditeľom školy. Príhod a zážitkov je veľa, ale najradšej spomínam na veľmi peknú spoluprácu s 1.ZŠ v Litoměřiciach. S touto školou vznikla taká neformálna, nenadiktovaná ani nepredpísaná, ako sa vtedy hovorilo družba, ktorá trvá dodnes. Riaditelia obidvoch škôl sa priateľsky stretli v roku 1957 na odborárskom podujatí v Prahe a doslova pri pive sa dohodli na vzájomnej spolupráci. Odvtedy každý rok sa vymieňali školské výlety žiakov obidvoch škôl. Našich 40 žiakov cestovalo vlakom a bol to pre nich veľký zážitok. V Šuranoch sme nastúpili večer o deviatej na nočný rýchlik a ráno o šiestej sme boli v Prahe. Tu nás zvyčajne čakali dvaja učitelia z Litoměříc. Pešo a električkou sme robili prehliadku Prahy. Na večer sme pokračovali vlakom do Litoměříc.

Ubytovanie a stravovanie bolo v rodinách žiakov a učiteľov. Naši žiaci spoznali nielen mesto Litoměřice, ale aj Terezín a pamiatky severných Čiech. Podobne cestovali aj žiaci z Litoměříc do Topoľčianok, s prerušením cesty v Bratislave. Za 50 rokov vzájomného priateľstva sa zúčastnilo na týchto školských výletoch okolo 2000 žiakov z Topoľčianok a podobne aj z Litoměříc. Neskoršie sa cestovalo autobusom a v Prahe metrom. Sám som absolvoval možno aj do 30 takýchto zaujímavých školských výletov. Pre učiteľa to určite nebol výlet, ale obrovská zodpovednosť. Spoluprácu škôl neprerušilo ani rozdelenie Československa, skôr sa mi zdá, že priateľstvo sa ešte viac upevnlo. Vznikli však starosti s pasmi a väčšími poplatkami. Za tých 50 rokov vznikli krásne priateľské vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi, ktoré pretrvávajú dodnes. Moja rodina 47 rokov má krásne priateľstvo s rodinou Stanislava Mátla.

Napísali ste niekoľko monografií o Machulinciach a okolí. Ktorá z nich sa rodila najťažšie a prečo?
Najviac sa venujem histórii rodnej obce Machulince, kde vyše 40 rokov píšem kroniku obce. Zaujímavá bola monografia o Jozefovi Vokurkovi, ktorý pôsobil v Machulinciach ako riaditeľ školy v rokoch 1922 – 1951. Podrobnejšie som opísal aj históriu a prestavbu Kostola Božského Srdca Ježišovho v Machulinciach. Monografia Machulince – história a súčasnosť (150 strán) bola vydaná v roku 2000. Ja som najprv písal koncept perom, ktorý som prepisoval na písacom stroji a odovzdával som to spoluautorom, ktorí to prepisovali do počítača. Termín ma tlačil a postupne som odovzdával len koncept. Keď som videl, ako sa text dá v počítači upravovať, rozhodol som sa zaobstarať si počítač. Dnes by som bez počítača nevedel už ani písať. Podobne to bolo aj s internetom, ktorý používam tretí rok.

A zdá sa, že veľmi úspešne...
Áno, pred dvoma rokmi som sa stal spolutvorcom aj tejto stránky. Každý deň si ju otvorím a prečítam všetko nové. Je dobré, že vznikla táto stránka o Požitaví, ktoré má svoju bohatú históriu, historické pamiatky, prírodné krásy, turistické zaujímavosti. Zo všetkých príspevkov by vznikla určite zaujímavá kniha o našom Požitaví. Moje poďakovanie patrí tým, ktorí to začali a predovšetkým Vám, Ľuboš.

V roku 2006 ste zaujímavo zachytili spomienky kňaza z Topoľčianok...
Zapisoval som spomienky vzácneho kňaza kanonika Emila Scheimera, ktorý pôsobil v Topoľčiankach 42 rokov. Dopoludnia som zapisoval jeho rozprávanie, popoludní som to zapísal počítačom a vytlačil. Na druhý deň sme to prebrali, doplnili a pokračovali sme. Tak vznikli Reminiscencie kanonika Emila Scheimera. Krátko po dopísaní, pán kanonik vo veku 82 rokov zomrel. Tak zostali po ňom jeho reminiscencie.

Viem o tom, že nepíšete len o Požitaví...
Inšpiratívne na mňa pôsobilo prepisovanie zápiskov z ciest môjho staršieho syna, ktorý precestoval vyše 50 krajín. Na svojich cestách si píše denník, ktorý po jeho návrate ja prepisujem, trochu štylizujem, prípadne dopĺňam o zemepisné údaje. Ja s ním cestujem nielen na mape, ale študujem aj literatúru o krajine, v ktorej sa práve nachádza. Tak vznikli cetopisné poznámky z Číny, Nepalu, Indie, Singapuru, Austrálie, Nového Zélandu, Oceánie, Tahiti, Severnej Ameriky, z krajín Južnej Ameriky, Strednej Ameriky, Kambodže, Laosu, Vietnamu, Škandinávie a tento rok z Kuby. Vždy sa ale najviac tešíme, keď sa vráti zdravý domov.

Ste veľkým obdivovateľom Juraja Selepčéniho, miestokráľa Uhorska, navštívli ste jeho hrob?
Juraja Selepčéniho – Pohronca považujem a určite nielen ja, za najvýznamnejšiu osobnosť Požitavia. Nebudem písať prečo, hovorí o tom jeho životopis. K jeho hrobu, v známom pútnickom mieste Mariazell, som sa prvýkrát dostal až v roku 1990. Nemal som veľa času, pretože sme autom pokračovali cez Grossglockner do talianskej Cortiny de Ampezzo. Druhýkrát som sa do Mariazellu vybral na dva dni. Sfotografovali sme si ťažko čitateľný epitaf na mramorovej tabuli v kaplnke sv.Ladislava v bazilike Panny Márie, kde bol na vlastnú žiadosť Juraj Selepčéni pochovaný. Tretíkrát som bol v Mariazelli so starostom Slepčian a so zástupcom starostu moravských Letovíc, kde posledné roky žil a zomrel Juraj Selepčéni. Rokovalo sa o možnosti umiestnenia novej pamätnej tabuli v kapnke sv. Ladislava. Štvrtýkrát sme niesli za o.z.Topolchen Parvum do Mariazellu zarámovanú tabuľu s textom v slovenčine a v nemčine o tom, že kto je tam pochovaný. Text bol prejednaný s AÚ v Trnave ako sj s cirkevným historikom Mons. Viliamom Judákom, ktorý zariadil aj preloženie textu epitafu z latinčiny do slovenčiny. Tabuľu sme položili k hrobu Juraja Selepčéniho.

Ďalšej iniciatívy sa ujali predstavitelia samospráv v Slepčanoch a v Letoviciach, pretože išlo už aj o financie. Žulovú tabuľu priniesli do Mariazellu 23. apríla 2005, kedy tam prišlo takmer sto pútnikov zo Slepčian, Zlatých Moraviec a okolia. Tabuľu posvätil dp. kanonik Emil Scheimer spolu s predstaveným benediktínov v bazilike. Prítomný bol aj primátor Mariazellu. Bohužiaľ, neviem z akých dôvodov, sa zmenil text na tabuli (okrem iného bolo meno zapísané ako Juraj Pohronec – Selepčéni) a zmenil sa aj navrhnutý dizajn tabule. Nová tabuľa bola v malej kaplnke pomerne veľká. Tak som sa dozvedel, že tabuľa bola uložená do depozita. Chcel by som ísť do Mariazellu ešte šiestykrát, zobrať tam pôvodnú zarámovanú tabuľu a položiť ju k hrobu Juraja Selepčéniho. Okrem slovenského a nemeckého textu, by bol vhodný ten text aj v maďarčine, aby všetci návštevníci baziliky vedeli, kto je tam pochovaný.

Čo si predstavíte, keď niekto povie slovo Žitava?
Pri slove Žitava sa mi predstaví krásna riečka, ktorá tečie svojím pokojným tokom cez horné Požitavie a potom ďalej. Za najkrajší úsek pokladám jej koryto od Veľkej lehoty po Obyce. Tu aj rozdeľuje pohorie Tribeč od Pohronského Inovca. Každý úsek koryta Žitavy má svoje čaro. Som veľmi rád, že sa nám podarilo označiť prameň Žitavy, aj keď to nie je typická studnička. Rád by som sa dožil osadenia tabule pri ceste, neďaleko prameňa, aby každý, kto tadiaľ prechádza, vedel, že tam pramení naša Žitava.

Takže aj vďaka Vám máme určený presný prameň rieky Žitavy. Ako to vlastne všetko vtedy bolo?
V zemepisnej a vlastivednej literatúre boli rôzne údaje o prameni Žitavy. Okrem Veľkej Lehoty sa často uvádzala aj Malá Lehota a niekedy sa prameň Žitavy označoval pod Rajnohovým štálom na Malej Lehote, kde je prameň Žitavice. Z toho dôvodu som sa rozhodol hľadať spôsob presného určenia prameňa. Nechcel som robiť ako súkromná osoba, preto som to robil prostredníctvom občianskeho združenia Topolchen Parvum, ktorého som bol členom. V mene združenia som napísal list na Slovenský vodohospodársky podnik. Odtiaľ som 12. apríla 2003 na moje meno dostal list, z ktorého citujem. „Úvodom sa prikláňame k Vášmu tvrdeniu o rozporuplných informáciách určenia prameňa Žitavy. Nejednotné informácie vznikali rôznymi mapovými podkladmi, pričom prameň bol stanovený v uvedených dvoch obciach. Nejednotnosť vznikala aj podávaním poznatkov a vedomostí domorodých obyvateľov z generácie na generáciu už v dávnejších dobách. Na povodie Žitavy máme vypracovaný vodohospodársky plán z roku 1992. V roku 1991 bolo oddelením projekcie nášho závodu prevedené meranie pozdĺžneho profilu a vybraných priečnych profilov koryta Žitavy v intraviláne obce Veľká Lehota s jednoznačným určením prameňa na juhu obce Veľká Lehota, po ľavej strane štátnej cesty smerujúej do Novej Bane. K uvedenej lokalite sa prikláňa aj vodohospodárska mapa spracovaná Výskumným ústavom vodného hospodárstva v Bratislave.“
To je len časť z listu, ku ktorému bola pripojená aj mapa s označením prameňa. Úplný list sa nachádza u mňa a bol odoslaný aj na Lesy SR Topoľčianky, Obecný úrad Veľká Lehota a Obecný úrad Malá Lehota. Dňa 1. mája 2003 bol prameň Žitavy oficiálne označený turistickou značkou a vhodným ozdobným dreveným stĺpom. Na slávnosti sa zúčastnila starostka Veľkej Lehoty, občania obce a mnohí turisti. V kultúrnom programe nechýbali melodické gajdy a zarecitovaná bola povesť O tajomnej svadbe pri prameni Žitavy z knihy Požitavské povesti. Prihovoril sa aj spoluautor uvedenej knihy Dr. Jozef Trubíni. Vdp. kanonik Emil Scheimer z Topoľčianok prameň posvätil. Označený prameň Žitavy navštevujú žiaci a turisti pri rôznych príležitostiach.

Bývate v Machulinciach hneď pod horou, to musíte mať krásne rána, keď pozeráte na Tribeč a Požitavie máte ako na dlani, na čo vtedy myslíte?
Bývam priamo pod horou, na úpätí Pohronského Inovca, rovno pod Benátom. Tento vrch vidím každý deň z nášho bytu a veľmi rád som tam aj chodieval. Keď výjdem na ulicu pred dom, vidím Veľký Tribeč a z našej záhrady je pekný výhľad na celý hrebeň Tribča od Zobora až po Hrušov. Skutočne veľkú časť horného Požitavia mám ako na dlani. Rána sú krásne, vychádzajúce slnko osvieti celú krajinu. Večer si sadám na lavičku v záhrade a pozorujem západ slnka za pohorím Tribeč. Presne viem, v ktorej časti pohoria bude slnko zapadať. Ak výjdem vyššie, pod horu nad naším domom, odtiaľ je úplne najkrajší pohľad na Topoľčianky, Zlaté Moravce a na obce horného Požitavia. Sem veľmi rád chodil na prechádzky aj prezident T.G.Masaryk. Prišiel sem na koni a posedel si pod starým košatým stromom, ktorý sme volali odgoruša. Dodnes sa tomuto miestu hovorí Pod odgorušou, aj keď tento strom tam už nie je. Obdivujem tento kraj a mám ho skutočne rád.