Ladislav Mlynka: Každá pamiatka nesie so sebou svoj príbeh

Každý z nás má na Požitaví svoje obľúbené miesto. Ktoré obľúbené miesto je to vaše?
Požitavie považujem za krásny, zaujímavý kraj s bohatou históriou a jedinečnou kultúrou. Keďže je to môj rodný kraj, pre mňa je zároveň aj „najkrajší kút v šírom svete“. Pochopiteľne, že tým najobľúbenejším miestom je moja rodná dedina Volkovce, kde – parafrázujúc básnika „kvitol kvet mojej mladi- inde sa mi žiť nesladí“. Krása prírody, volkovecké háje, duby a agačiny, vinohrady, potok Bočovka, za môjho detstva plný rýb, turecké pivnice, studničky po chotári, gotický kostol sv. Jakuba, to sú „pevné body“ na mape mojej mladosti. Spolu so širokou rodinou Mlynkovcov, priateľmi, spolužiakmi, príbuznými tvoria husté oká „sociálnej siete“ môjho domova. Rodnej obci som r. 2000 venoval s kolektívom spolupracovníkov vydarenú historicko-etnografickú monografiu.

Desať rokov ste pracovali v Pamiatkovom ústave Bratislava. Čo bolo Vašou hlavnou náplňou práce?
Po skončení štúdia národopisu v Bratislave som mal záujem pracovať blízko domova. Poľnohospodárske múzeum v Nitre však napokon nemalo voľné miesto, tak som začal pracovať na Pamiatkovom ústave v Bratislave (vtedajšom SÚPSOP-e), kde som na úväzok pracoval už počas štúdia. Ako etnografa ma prijali na oddelenie ľudovej architektúry, podieľal som sa na výskume tradičného staviteľstva obcí, ktoré mali byť vyhlásené za rezervácie ľudovej architektúry, ako bola Osturňa na Zamagurí, banícka Špania Dolina pri Banskej Bystrici, vinohradnícka osada Stará Hora pri Sebechleboch, či skalné obydlia v Brhlovciach. Svoj prvý odborný príspevok som napísal na tému „Ľudové technické pamiatky“ (časopis Pamiatky-Príroda 1980, č.4), a to akosi predurčilo moju profesionálnu orientáciu. Venoval som sa ochrane technických pamiatok, ako bol napr. prešovský Solivar, banské technické diela v Kremnici, Banskej Štiavnici, ale najmä záchrana úzkorozchodnej lesnej železnice Hronec- Čierny Balog a kováčskych hámrov v Medzeve.

Potom ste prešli pracovať do Slovenského národného múzea v Bratislave...
Ja som z Pamiatkového ústavu nechcel odísť, práca ma bavila, mal som tam mnoho výborných a vzdelaných kolegov, priateľov. Ale zapojil som sa do činnosti tzv. neformálnych skupín, ktoré sa kriticky stavali k pomerom u nás, o.i. aj do práce na samizdate Bratislava/nahlas (zostavil Ján Budaj r.1987). Súdruh námestník sa mi to snažil „osladiť“, tak som v r.1988 dal výpoveď a prešiel som pracovať do Muzeologického ústavu SNM v Bratislave. Tu som sa venoval problémom etnografických zbierok, múzeám v prírode a zbierkam z oblasti vedy a techniky, v úzkej spolupráci s múzeami v Košiciach, Banskej Štiavnici a Nitre. V múzeu som sa zapojil do „nežnej revolúcie“. V roku 1991 som sa prihlásil do konkurzu na uvoľnené miesto odborného asistenta na katedre etnológie Filozofickej fakulty UK Bratislava. A som tam až doteraz. Venujem sa otázkam ľudového staviteľstva, muzeológii a ochrane kultúrneho dedičstva, ľudovej výrobe a remeslám. Kandidátsku prácu som obhájil na tému „Ľudové technické stavby na Slovensku a ich ochrana“.

V profesionálnom živote sa venujete etnológii. Čím Vás etnológia očarila?
Myslím, že je to dané jej postatou ako antropologickej vedy, teda vedy o človeku -živom, neanonymnom, konkrétnom; o jeho kultúre a spoločenských vzťahoch, o sile fenoménu tradície v živote každého z nás ako moste medzi minulosťou a budúcnosťou. Pritom etnológia už dávno neskúma len „starožitnosti a prežitky“, kroje a zvyky, tradičnú vrstvu kultúry na dedine, ale živé spoločenské procesy, ktoré prebiehajú vo vedomí i konaní jednotlivcov a sociálnych skupín, etnických spoločenstiev (napr. etnické procesy a identita, stereotypy, urbánne spoločenstvá, zmeny v rodinných a susedských vzťahoch, fenomén podnikateľov a živnostníkov po r. 1989, a pod). K nim patrí aj moja ťažisková téma o postavení remeselníckeho majstra v lokálnom spoločenstve, v minulosti (v polovici 20. storočia) i v súčasnosti. O tejto problematike je aj moja monografická práca Remeselník vo vidieckom prostredí (2004).

Etnológovia a historici na Slovensku a v Čechách Vás poznajú ako odborníka na mlyny. Kedy ste sa prvýkrát dostali k mlynom a ako to vlastne všetko začalo?
Na odbornej úrovni ma téma zaujala na Pamiatkovom ústave, kde som sa zvlášť začal venovať tradičným hydrotechnickým stavbám ako sú mlyny, píly, valchy, stupy, mangle, vodné kováčske hámre. V podstate to nemal kto robiť, Dr. Hanušina, odborníka európskeho formátu, z odborných ústavov pre jeho politické postoje vylúčili. Ja som sa s ním spriatelil, oboznámil sa s jeho štúdiami mlynov. Zaujala ma priam technická dokonalosť starých mlynských strojov, ale aj ich estetická stránka, a najmä silná osobnosť mlynára, majstra mnohých remesiel, človeka vynaliezavého, nezlomného, s osobitným postavením v dedinskom spoločenstve a k panskej vrchnosti. V r.1982 som v Krásach Slovenska uverejnil poetický príspevok o zanikajúcich mlynoch pod názvom „Zamĺkol, zanemel, neznať či žije...“ a odvtedy som im verný. Ako pamiatkar som pomáhal zachraňovať konkrétne mlyny ich vyhlásením za pamiatky, napr. známe mlyny v Kvačanoch, v Mysleniciach, na Malom Dunaji v Jelke a v Tomášikove, vo Veľkých Teriakovciach, v Sobotišti, a pod. V našom regióne to bol mlyn v Lúčnici nad Žitavou, vo Vrábľoch – Fidvári, v Lapáši, v Horši, dokumentoval som aj mlyny na Záhorí, na Kysuciach, na Orave, v okolí Košíc. A poznám mlyny, ktoré boli premiestnené do múzeí v prírode, do tzv. „skanzenov“.

Vaše priezvisko Mlynka je odvodené od slova „mlyn“...
Áno, ako hovoria latiníci, „Nomen omen – meno je znamením“. Aj keď moji predkovia zrejme pochádzali „z mlynka“, vo Volkovciach sa priezvisko uvádza až po tureckej okupácii začiatkom 18. storočia. Mlynkovci boli často richtármi, ako majitelia mlynov sa nespomínajú, hoci podnes priezvisko Mlynka je vo Volkovciach najfrekventovanejšie. Napriek tomu, že tu bývali až dva mlyny a Závadský mlyn, v ktorom bol posledným mlynárom pán Albert Kéry-Mlynský, stojí pri našom potoku podnes.

V roku 2005 ste založili perspektívnu spoločnosť priateľov mlynov pod názvom Slovenská mlynologická spoločnosť. Čo je jej hlavným cieľom?
Vodné mlyny sú na našom území už 900 rokov súčasťou našej kultúrnej histórie. Tvoria najpočetnejšiu časť nášho historického technického dedičstva. Mlynologická spoločnosť chce svojim pôsobením prispieť k lepšiemu poznaniu mlynov a dejín mlynárstva v jednotlivých regiónoch Slovenska, zhromažďovať informácie o ich vývoji, o staviteľoch mlynov a mlynárskych rodoch, zhromažďovať archívne, obrazové a hmotné dokumenty. Chceme odbornými radami pomáhať majiteľom mlynov pri ich zachovaní, ochrane a sprístupnení, či už ako pamiatok, alebo v rámci rozvoja vidieckeho turizmu. Zároveń ponúkame priestor odborníkom – profesionálom, organizovaním mlynárskych sympózií a publikovaním vedeckých poznatkov. Od vymierajúcich starých mlynárov chceme zachytiť ich vzácne spomienky na pôsobenie vo vodných mlynoch, amatérskych záujemcov o mlynárstvo povzbudiť pri spoznávaní lokálnych dejín mlynov. Vstúpili sme iba do druhého roku nášho pôsobenia a záujem o členstvo v spoločnosti nás milo prekvapil. Výborné podmienky pre činnosť nám vytvorila Rodinná farma pána Michala Demeša Mašekov mlyn vo Vrábľoch, ktorý je sídlom nášho stáleho sekretariátu. Perspektívne sa usilujeme o členstvo v Medzinárodnej mlynologickej spoločnosti so sídlom v holandskom Haagu.

Ktoré pamiatky na Požitaví považujete za najatraktívnejšie?
Pre pamiatkára je to ťažká otázka. Ako keď má rodič povedať, ktoré svoje dieťa má najradšej. Z hodnotového hľadiska to je zrejme neskororenesančný kaštieľ v Topoľčiankach, jedinečný v rámci Slovenska, s nádherným parkom. Bolo by načase dať mu adekvátnejšie využitie. Unikátny je takisto predrománsky kostolík v Kostoľanoch pod Tribečom z 1.polovice 11. storočia so zachovanými nástennými maľbami, národná kultúrna pamiatka, ale aj románske kostolíky v Kolíňanoch a Dražovciach. Na pomedzí regiónu je ďalšia národná kultúrna pamiatka, gotický kostol a kláštor v Hronskom Beňadiku, výrazný míľnik našich kultúrnych a národných dejín. Atraktívnou pamiatkou je aj monumentálny lev pri Veľkých Vozokanoch, na pamiatku víťazstva nad Turkami r. 1652. Kto tu žije a tieto miesta nenavštívil, mal by sa nad sebou zamyslieť. Z inej oblasti je to zasa arborétum v Mlyňanoch, či zubria obora v Topoľčiankach. Pre mňa sú zaujímavé aj malé dedinské kostolíky, zvoničky a kaplnky, zachovaný mlyn či kováčska vyhňa, alebo málo známy, pritom ojedinelý kamenný trojklenbový most na potoku Drevenica medzi Chyndicami a Chrašťanmi, či pozoruhodné pece na pálenie vápna v Skýcove. Každá pamiatka nesie so sebou svoj historický príbeh, osudy ľudí s ňou spojených. A to jej dáva dušu.