Jozef Bátora: Požitavie je bohaté na archeologické nálezy

Pochádzate z malebnej požitavskej obce Nevidzany. Aké bolo Vaše detstvo, ktoré miesta v Nevidzanoch Vám prirástli k srdcu?
Narodil som sa síce v Nevidzanoch, ale detstvo do 12. rokov som prežíval v neďalekých Mochovciach, ktoré napokon patria tiež do povodia Žitavy. Ale s Nevidzanmi som bol i tak naďalej úzko prepojený, pretože som tam mal starých rodičov z matkinej strany. Práve u nich som trávil s bratom Mariánom a sestrou Editou každý rok časť letných prázdnin, ale i hody a veľkonočné sviatky.
Mochovce boli národnostne zmiešanou obcou a otec bol slovenským učiteľom na základnej škole. Bývali sme v dome hneď vedľa školy, takže som vlastne vyrastal na školskom dvore, ktorý bol pre nás zároveň i ihriskom. Schádzali sa tam deti z celej dediny. Ale popri futbale som sa veľmi rád hrával na vojakov, a tak u nás za domom v prázdnom chlieve sme mali kasárne, kde som bol hlavným veliteľom. Teda veľa času sme strávili "bojmi" v miestnych záhradách a humnách, vtedy ešte neoddelených vysokými plotmi, pajtách (stodolách) a vysokou zelinou (najmä lopúchmi) a kriakmi zarastenom okolí starej už nepoužívanej pálenice. Nakoľko sme chovali aj kozy, tak som čas trávil i ich pasením na strniskách a lúkach.
Po presťahovaní sa do Nevidzian som nemal problém sa začleniť do tamojšej detskej komunity, lebo ako som už spomínal, mal som tam veľa kamarátov. Tu však popri hrách som začal mať už vážny záujem o archeológiu. A tak miesta ako Dolné Šelerove, Hradisko, kde som sa pred tým chodil hrať, som začal vnímať inak.
Ale aby som sa vrátil k tej Vašej pôvodnej otázke, k miestam, ktoré mi prirástli k srdcu patrí najmä starorodičovský dom nachádzajúci sa na kopci v blízkosti kostola, kde som sa narodil. Dodnes tam pri dolnej kuchyni stojí stará jahoda, kde sedávali naši starí rodičia a neďaleko nej prázdna psia búda, ktorá patrila nášmu prítulnému psovi Dunajovi. V chotári Nevidzian, okrem mojich archeologických lokalít, za najkrajšie miesto považujem návršie nad vinicami. Odtiaľ je vidieť dedinu s kostolom ako na dlani a keď zdvihnete oči vyššie tak sa pred vami otvorí fantastická panoráma prekrásneho Požitavia lemovaná na horizonte masívom pohoria Tríbeč s jeho dominantami, mimochodom všetko hradiskami z neskorej doby bronzovej (Zobor, Žibrica, Veľký Tríbeč). Ďalej na sever pokračuje pohorie Vtáčnik, Pohronský Inovec a na východ Štiavnické vrchy. Pri tomto pohľade človek nielen pookreje, ale cíti ako naberá životodárnu silu a energiu.

Odborná verejnosť nielen na Slovensku, ale i v zahraničí Vás pozná ako profesionálneho archeológa. Kedy prišiel vo vašom živote prvý impulz - "budem archeológom"?
Absolútne prvý impulz si veľmi dobre pamätám. Prišiel ešte v Mochovciach, keď som mal asi 10 až 11 rokov. Moja matka pri pasení husí na strniskách našla zlomok kamenného sekeromlatu z mladšej doby kamennej. Pravidelne opracovaný kameň so stopou po vŕtaní ma veľmi zaujal. Odvtedy som začal zbierať minerály, horniny, skameneliny, mince atď. Po presťahovaní sa do Nevidzian som sa začal zaujímať o viaceré miesta v katastri obce, kde ako spomínali starší obyvatelia, sa vyorávali staré črepy. Tak som sa dostal na Hradisko, Dolné Šelerove, Lúčne zeme a Konopniská, kde všade som nachádzal pre mňa vtedy ozajstné poklady v podobe, črepov, kamenných úštepov, kamenných sekeriek, dlát a pod. Tieto som doma umýval, triedil, popisoval. Brat Marián mi ako 14 ročnému daroval knihu od univ. prof. dr. B. Novotného venovanú kultúram mladšej a neskorej doby kamennej na Slovensku. Vďaka nej som si dokázal prevažnú väčšinu mojich nálezov už aj kultúrne zaradiť. Popritom som začal úzko spolupracovať s Mestským múzeom v neďalekých Zlatých Moravciach, s jeho riaditeľom Dr. Š. Rakovským a jeho pracovníkom Š. Borkovičom. Práve oni ma nasmerovali na štúdium archeológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.

Aké obdobie z archeológie vás zaujíma najviac, a ktoré lokality na Požitaví ste odborne skúmali?
Z archeológie ma zaujímajú dejiny praveku a v ich rámci najmä obdobie záveru doby kamennej a staršia doba bronzová. Výskumu tohto časového úseku, ktorý spadá približne do obdobia 2700-1500 rokov pred Kristom, sa venujem už dlhšiu dobu. Geograficky môj záujem o skúmanie tohto obdobia sa neohraničuje iba na územie Slovenska a strednej Európy, ale siaha až do oblasti východnej Európy, vrátane euroázijskej a severokaukazskej oblasti. Totiž poznanie kultúrno-historického vývoja v týchto vzdialených oblastiach je nesmierne dôležité, pretože práve z tohto priestoru prichádzali k nám do strednej Európy výrazné kultúrne vplyvy a impulzy. Teda bez ich poznania by sme ich nedokázali v našej oblasti identifikovať.
Čo sa týka Požitavia, tak to je región mimoriadne bohatý na archeologické nálezy a náleziská z rôznych období praveku a včasnej doby dejinnej. Navyše je to oblasť môjho rodiska. A tak je prirodzené, že som tam uskutočnil i viaceré výskumy - výkopávky. Môžem spomenúť napr. výskum neolitického sídliska v Nevidzanoch v polohe Dolné Šelerove, výskum osady z obdobia eneolitu a neskorej doby bronzovej v Novej Vsi nad Žitavou ako i výskum viacerých sídlisk v katastri Mochoviec. Okrem toho som uskutočnil povrchové prieskumy na celom rade požitavských lokalít. Napr. v Červenom Hrádku, Malých a Veľkých Vozokanoch, Volkovciach, Žitavanoch, Slepčanoch, Tajnej, Hornom Ohaji, vo Vrábľoch atď.

Čím sa môže pochváliť archeologicky úrodný kraj Požitavia?
Ako som už spomenul ide o oblasť, kde máme kontinuálne doložený vývoj ľudskej spoločnosti od mladšej doby kamennej až do súčasnosti. Sporadicky máme doložené i osídlenie v staršej dobe kamennej - paleolite.Z významnejších nálezísk možno spomenúť predovšetkým Vráble, kde na lokalite Fidvár sa nachádza praveké sídlisko tzv. tell, resp. sídlisková mohyla. Ide o viacvrstvové sídlisko, ktoré vzniklo tým, že ľudia niekoľko tisícročí sídlili na jednom mieste, terén upravovali, planírovali, navážali atď. Tak sa vytvorila kultúrna vrstva hrubá i niekoľko metrov (konkrétne vo Vrábľoch má vyše 2 m a najstaršie vrstvy patria do eneolitu a najmladšie staršej dobe bronzovej). V takom telly potom my archeológovia môžeme "listovať ako v kalendári", pretože najstaršie vrstvy sú uložené úplne dole a najmladšie na vrchu. Význam tejto lokality vo Vrábľoch spočíva navyše i v tom, že ide o najsevernejšiu lokalitu tellového typu v rámci Karpatskej kotliny.
Z ďalších lokalít možno spomenúť Malé Vozokany odkiaľ pochádza hlinená plastika ženy - venuše s nádobou. Ide o unikátny nález, pretože je to najrealistickejšia a najpôsobivejšia neolitická plastika ženy na Slovensku. Kultúrne patrí do obdobia tzv. želiezovskej kultúry mladšej doby kamennej a možno ju datovať do 5. tisícročia pred Kristom. Právom tomuto nálezu patrí miesto v stálej expozícii Klenoty dávnej minulosti Slovenska, ktorá je inštalovaná na Hrade v Bratislave. Podobne tam možno nájsť i ďalší mimoriadne významný nález z Požitavia. Ide o byzantskú pyxidu (šperkovnicu) zo 4. storočia, zhotovenú zo slonoviny, ktorá bola nájdená v hrobe z 10. storočia v Čiernych Kľačanoch. Tento nález možno už spájať s našimi národnými dejinami. Dokonca s konkrétnou udalosťou - príchodom sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu v roku 863.

Čo najcennejšie, podľa Vás, ste doteraz objavili pri vašich výskumoch a prieskumoch?
Čo sa týka mojich objavov, tak je toho viacej. Za najvýznamnejšie považujem preskúmanie dvoch doteraz najväčších kostrových pohrebísk zo staršej doby bronzovej na juhozápadnom Slovensku. Na lokalite Jelšovce (okr. Nitra) to bolo 616 hrobov a na nálezisku v Ludaniciach, časti Mýtna Nová Ves (okr. Topolčany) 600 hrobov. V Jelšovciach to bolo navyše pohrebisko, kde sa prvýkrát v strednej Európe na jednom mieste preskúmali hroby troch za sebou nasledujúcich kultúr staršej doby bronzovej: kultúry nitrianskej, únětickej a maďarovskej. Na výskume v Mýtnej Novej Vsi sa po prvýkrát v severnej časti Karpatskej kotliny podarilo doložiť stopy po existencii špeciálnych drevených konštrukcii nad hrobmi, tzv. domy mŕtvych, v ktorých boli pochovaní náčelníci - šamani. Na tomto pohrebisku sa mi podarilo objaviť i v rámci Európy unikátny zvierací hrob ovce/kozy, ktorá bola vybavená inventárom ako muž (medená dýka, ihlica, šidlo, náušnica, silexová strelka a nádoba). Tomu zodpovedalo i jej uloženie kostry zvieraťa na pravom boku ako i orientácia v smere západ-východ.
Čo sa týka sólo nálezov za dôležitú považujem záchranu dvoch z nich. Je to jednak už spomenutá neolitická hlinená soška ženy - venuše z Malých Vozokán a jednak tzv. maskovitá spona z včasnej doby laténskej zo Slovenského Pravna (okr. Martin), ktorá je taktiež vystavená v spomenutej expozícii na bratislavskom hrade.
Ale popri týchto mojich významných objavoch ako profesionálneho archeológa mi nedá nespomenúť jeden pre mňa osobitne cenný nález z detských rokov, t.j. nález kamenného sekeromlatu v katastri rodných Nevidzian.