Miznúca drevina brehov riek – brest väzový

\| Vytlačiť \|

Skrátene sa nazýva i „väz“. Je drevinou dorastajúcou do výšky 35 metrov, hrúbky 1 metra, dožíva sa 400 rokov. Centrum výskytu je najmä v lužných lesoch popri nížinných a pahorkatinových vodných tokoch. Ako prvá drevina s tvrdým drevom začína rásť v najvlhkejších vŕbových spoločenstvách, pri priemernom trvaní záplav 38 dní a menej (Pagan 1996). Preto sa v niektorých regiónoch nazýva aj „vodniar“. Zriedkavo rastie aj v pahorkatinových dubobo-hrabových lesoch.

Podľa spomenutých spoločenstiev je jeho centrum rozšírenia v Podunajskej, Záhorskej a Východoslovenskej nížine. Brest väzový Ulmus laevis Pall. (čeľaď Ulmaceae) v Požitaví rastie najviac v pôvodných lužných lesoch okolo riek, menej, roztrúsene v pahorkatinových dubových lesoch a najmenej v umelo založených hospodárskych lesoch. Krajinársky je veľmi atraktívnou drevinou – či už celkovým habitusom, farebnosťou počas jesene, kmeňom často obrasteným zhlúčenými výhonkami alebo vysokými koreňovými nábehmi pripomínajúcimi tropické dreviny.

Dnes sú významným refúgiom prežívania bresta i staré historické parky, ktoré boli založené na miestach lužných lesov. Jedným z nich je aj park v Mani (Chránený areál so 4. stupňom ochrany). Je možné, že tam vyskytujúce sa bresty (2 ks) sú najmohutnejšie a najhrubšie bresty väzové v Požitaví (resp. v okrese Nové Zámky).

Zastúpenie brestov sa v lesoch nížin veľmi znížilo posledných päťdesiat rokov: brest hrabolistý o 90 % a brest väzový o 60 % (Vaník et al. 2000). Jeho súčasné zastúpenie je 0,05 %. Rod brest si zvyčajne väčšina zainteresovaných spája s hubovým ochorením – tracheomykózou (menej správne grafióza). Jednou vetou – zapríčiňuje ju komplex húb prenášaných najmä druhmi podkôrnikov rodu Scolytus a spôsobuje upchávanie ciev s následným usychaním vetiev, až celých stromov. Tento „klasický“ mechanizmus zrejme neplatí na 100 % pri predmetnom breste väzovom. Podľa posledných výsledkov výskumu sa zistilo, že kambium bresta väzového nie je troficky atraktívne pre úživný žer podkôrnikov rodu Scolytus. Práca Hynek et al. (1996) konštatuje, že väz je z domácich druhov jednoznačne najodolnejší voči tracheomykóze a dodáva, že sa zdá byť odolnejší ako napr. brest sibírsky považovaný všeobecne za odolnejší druh. Collin & Bilger (1997) uvádza, že sa v prirodzených lesoch nachádzajú nepoškodené populácie, na ktorých sa budú skúmať príčiny jeho neatraktívnosti pre podkôrnikov. V novšej práci Collin (2000) diskutuje o výskume, pri ktorom sa ponúkali rôzne potravné zdroje pre S. scolytus a S. multistriatus.

Výsledky ukázali, že väz bol najmenej poškodený žerom škodcov. Tieto poznatky sa nám potvrdzujú aj v našich podmienkach. Čo teda spôsobilo jeho úbytok? V prvom rade ide o nevhodné hospodárenie, ktoré neumožňuje jeho, aspoň spontánne šírenie (najmä holoruby s celoplošnou prípravou pôdy a klčovaním) a zmena drevinového zloženia – najmä výsadby topoľa šľachteneého.

Ďalej ho zrejme spôsobilo jeho zámerné odstraňovanie z porastov v čase najväčšej expanzie tracheomykózy na Slovensku v rámci vykonávania „čistoty“ lesa, pričom sa nerozlišovalo, či ide o väz alebo ostatné dva druhy (brest poľný a brest horský). Treťou príčinou by mohli byť ochorenia (vrátane tracheomykózy), s tým, že tento druh, s už spomenutými výraznými koreňovými nábehmi, je viac citlivý na ich poranenia (najmä mechanizmami), ktorých obnažené plochy sú vstupnou bránou pre biotické škodlivé činitele (huby, hmyz). Nezanedbateľná je i zmena ekologických pomerov (vysúšanie) lužných lesov spôsobených reguláciou riek).

Pri prerokovávaniach Lesných hospodárskych plánov, ale aj iných požiadavkách ochrany prírody by malo preto byť požiadavkou jeho zvýšená ochrana, resp. až jeho paušálne ponechávanie v porastoch. V rámci zachovania genofondu a jeho rozširovania by bolo vhodné založenie semenných sadov a požiadavky na využívanie prirodzeného zmladenia, či už pri podrastovom hospodárskom spôsobe, alebo na jeho prenos do kultúr. Paradoxné je, že sa často, v regióne najväčšie populácie, nachádzajú na buldozérom nahrnutých depóniách ťažbových zvyškov po pôvodných lesných porastoch. Vysádzanie bresta sibírskeho (Ulmus pinnato-ramosa Dieck) pochádzajúceho z Ázie, by malo byť neprípustné, aj napriek častému argumentu - potreby zachovania rodu brest v prírode alebo zalesnenia zasolených pôd (ktoré by sa nemali zalesňovať vôbec, nielen preto, že patria k európsky významným typom biotopov podľa smernice Európskej Rady 92/43/EHS (smernica o biotopoch).

Poznámka:
(článok v skrátenej podobe vyšiel v magazíne Chránené územia Slovenska; citácia: Sádovský M., 2002: Brest väzový v novom svetle. Chránené územia Slovenska, Štátna ochrana prírody SR, Banská Bystrica, zväzok 54.)

Použitá literatúra a pramene:
Collin E., 2002: Strategies and guidelines for the coservation of the genetic resources of Ulmus spp. In: Noble Hardwoods Network, Report of the fourth meeting 4-6 September 1999, Gmunden, Austria and the fifth meeting, 17-19 May, Blessington, Ireland. International Plant Genetic Resources Institute-EUFORGEN Rome, Italy: 50-67. Collin, E. & Bilger, I., 1997: Conservation and study of native elm genetic resources in France. In: Noble Hardwoods
Network, Report of the first meeting 24-27 March 1996, Escherode, Germany. International Plant Genetic Resources Institute-EUFORGEN, Rome, Italy: 12-15.
Hynek V., Malá J., Buriánek V., 1996: Možnosti šlechtení rodu Ulmus v České republice. Lesnická práce 4/96: 119-121.
Pagan J., 1996: Lesnícka dendrológia. Vysokoškolské skriptá, Vyd. TU vo Zvolene.
Vaník K., Kodrík J., Hlaváč P. & Reinprecht L., 2000: Lesnícka fytopatológia. Vysokoškolské skriptá, Vyd. TU vo Zvolene