Ako sa voľakedy pásavali husy

Voľakedy sa husy pásavali tak, že sa spoločne vyháňali na jeden alebo viac pasienkov v dedine. Z každého dvora gazdiná vyhnala husy do kŕdľa, u nás sa tomu hovorilo rákoš. Do rákoša sa vyhnáňali husy aj gunári. Gunári si v „háreme“ vyberali i medzi cudzími húskami. Každá gazdiná nemala vlastného gunára, ale jedna mala, a to pekne vyberavého. Túto gazdinú volali Magda Pipuša. Mala hus i gunára, pekný párik to bol, lenže gunár svoju húsku akosi neľúbil, a tak nemala oplodnené vajíčka. Radšej si všímal cudzie husi v rákoši a tie i „pojímal“, veď na to gunári boli. Gazdinej sa to veru neľúbilo, a keď takto jej gunár vyvádzal, metlou ho bila a kričala naň aby nechodil za inými. O to viac Pipušu hnevalo, keď vedela, že niektoré gazdiné ani vlastného gunára nemajú, spoliehajú sa na iných a húseniec majú celý roj. Veru, neskôr ho zo žiarlivosti i prestala z dvora púšťať, k húsencom jej to však nedopomohlo.

Mysleli by ste si, že husy sa medzi sebou v rákoši pomiešajú? Podobali sa síce jedna na druhú ako vajce vajcu, ale len na prvý pohľad. Každá hus poznala svoje húsence, a každé húsa poznalo svoju mamu podľa hlasu - gágania. Občas sa ale predsa len stalo že husy sa pomiešali. Gazdiné si preto svoje husy označili - nožnicami im na blanách na nohe spravili strižku, jednu či dve, alebo dierku. Takisto ich zvykli označiť farbou na hlave alebo krídle. Ak sa teda stalo, že cudzie húsa zablúdilo s ostatnými do dvora, gazdiná podľa značky vedela komu patrí, napr. husy ujčiny Hurášovej mávali strižku na pravej nohe.

      Tam kde sú husy mala byť aj voda. Preto sa vždy husy vyháňali k riekam alebo jazierkam v dedine, alebo gazdiná zobrala do konvičky vodu so sebou. Voda bola dôležitá i na udržanie pekného bieleho peria. Ak gazdiná vedela, že bude večer z husy perie driapať, dbala na to aby sa v ten deň dobre vykúpali. Ak pršalo a husy sa zablatili, odložila šklbanie na príhodnejšiu dobu.

      Jednu, bohatší i dve husy, si gazdiná nechala na plemeno. Hus zniesla takých dvanásť vajec, ktoré začala znášať koncom januára. Za jeden mesiac sa hus „vyniesla“ a začala púšťať páperie. To bolo znamenie pre gazdinú, ktorá jej podsypala všetky doteraz znesené vajcia. Keď sedela na nich asi týždeň, vajíčka sa presvecovali. Plameň sviečky sa dal pred vajíčko a ak cezeň presvital tmavý mesiačik, znamenalo, že vo vajíčku je zárod - život. Niektoré vajíčka zostali čisté a použili sa v kuchyni na škvarelinu. Húsatká sa obyčajne liahli na 29. deň od začatia sedenia, zvyčajne v apríli. Nebolo nič krajšie ako keď si hus viedla čerstvo vyliahnuté žlté húsatká na jarnú zelenú pažiť. Hus si ich však vedela aj chrániť, a to nielen syčaním... Nedajbože sa niekto k húsatám okrem gazdinej priblížil, hneď ho poštípala. Trúfla si skôr na deti, ktoré pred ňou vždy utekali.

      Na jeseň sa husy „hádzali do kamrlíka k hodom“ – vykrmovali sa. Žena si vyrátala, kedy chce hus zabiť a štyri-päť týždňov predtým ju dala do kamrlíka. Kŕmila ju buď kukuricou alebo kukuričnými šulkami. Susedky sa takto pýtali: „No už si hodila husy k hodom? Ja som hodila tri.“ V piatok sa husy zabili, v sobotu sa piekli, aby sa v nedeľu mohli jesť.

      Na každej dedine sa našli špekulanti, ktorí chceli za málo peňazí veľa muziky. Čiže radi by si dali husacinky, no robota im nevoňala. Stávalo sa teda, že pred hodami, keď už boli húsky už vykŕmené v kamrlíkoch, ulakomil sa na ne zlodej. Potom poškodený bežal za richtárom:
“Pán richtár, skapala mi hus!“
„A kto ti to mohov?“
„Asi viem kto, ten a ten.“
„Aj som si myslel!“
Obyčajne však už bolo neskoro, hus už bola na pekáči, zlodej ju však musel vyplatiť peniazmi. Častokrát podobné priestupky riešili žandári. Gazdinám nezostávalo nič iné, ako si husy pred hodami dať pod zámku.

      Najviac sa na husi cenila pečienka, ak bola hus dobre vykŕmená, pečienka bola naozaj veľká a pochutila si na nej celá rodina. Vždy však platilo všetko s mierou, lebo z pečienky mohlo prísť i zle. Preto sa vždy pripravila dusená kapusta, aby človeku lepšie trávilo. Husacina sa však nikdy u nás nejedla s lokšami, to je panský móres z posledných rokov, ktorý k nám prišiel od Bratislavy. U nás sa husacina zajedala výlučne s chlebom.

      Keď ešte boli v Šuranoch židia, zvykli kupovať vykŕmené husy na trhu, keďže nejedli bravčovinu. Veľmi dôkladne si hus vyberali, ako boli poukladané so zviazanými nohami, prišla židovka a presne vedela že hus musí chytiť pod krídlami - podľa toho zistila koľko má hus tuku a ako je vykŕmená. Keď povedala: „Das ist schone Gans!“, sedliačka vedela, že si môže vyjednávať cenu.

Z husi sa využilo všetko, aj perie. Päť – šesť žien chodilo párať perie vždy jednej z nich. A za ženami prišli muži, tak pri páraní bývalo vždy veselo, deti vždy počúvali, čo dospelí rozprávajú. Peria bola vždy plná izba, až tak sa nedbalo na poriadok. Perie však malo veľkú hodnotu, každá mladucha musela mať periny a vankúše pekne naplnené jemnučkým perím. Ľudia ktorí nemali deti, perie predali.

      Hus je najlepší ekologický ničiteľ buriny. Skonzumuje veľké množstvo buriny, najradšej sa celý deň pasie. Keď nemajú dostatok priestoru na pašu, burina sa im trhá. Obľubujú žihľavu, bodliač, kukuricu, jačmeň a samozrejme púpavy. V záhradkách však môžu narobiť najmä v šaláte a kukurici veľkú paseku. Najhoršie je však keď sa dostanú do maku, vtedy chodia omámené, potácajú sa ako keby boli opité.

      Chovať husy nie je náročné, nepotrebujú až tak veľa - svoj priestor, zelenú trávičku a vodu. Tvár dediny vyzerala pred nemnohými rokmi úplne inak, keď sa husy pásavali uprostred dediny. I teraz je zvykom chovať ich na dedinách. Sú to však už husy ktoré sa vyliahli v umelých liahňach, chované sú v ohradách a kŕmené zmeskami... Rozmýšľam, či ešte gunár z takéhoto kŕdľa vie prečo je gunárom a či by húska ktorá sa vyliahla v liahni vedela vysedieť vlastné malé húsatká.