Rod Jokay (Jokai)

(Zakladateľmi rodu sú baróni Ján a Ondrej z Jovky)

Priezvisko Jokay (resp. Jokai) vzniklo pomenovaním rodu po zaniknutej dedine Malá Jovka (maď. Kis Jóka) v susedstve terajšieho Arboréta Mlyňany, resp. Slepčian. Obec sa v starých listinách spomína už v roku 1229, kedy patrila komesovi Ivánkovi. Jovka zanikla po tureckých nájazdoch v rokoch 1652 a 1663.

Sestry Juraja Szelepchényho Zuzana a Kristína po osirení odišli bývať do Malej Jovky k starým rodičom, kde sa vydali jedna za obyvateľa Jovky, prijali priezvisko Jokay a Kordiča. Jokai mal synov Jána a Ondreja. O Kordičovi je málo známe. Pravdepodobne odišiel za hranice Uhorska (Morava) kde spravoval s Jánom Jokaim pivovar Blansko. Obaja synovci J.P. Szelepchényho vďaka finančnej podpore strýka vyštudovali na trnavskom gymnáziu a pokračovali v štúdiu na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity. Šľachtický titul synovcom vymohol Szelepchény v roku 1661(1668?) a to pre Jána a Ondreja Jokay de Pohronz. Barón Ondrej Jókay, synovec Szelepchényho, odhalil Vesselényiho sprisahanie a cisár Leopold I. dal vyhotoviť sochy aj pre baróna Ondreja Jókayho (tesárske sochy). Ján sa stal hlavným sudcom tekovskej župy. Synovec Ján Jokay v roku 1685 zabezpečoval prevoz zomrelého ostrihomského arcibiskupa Szelepchényiho z českých Letovíc do rakúskeho pútnického miesta Maria Zell.

Ondrej bol Szelepchényho politickým pridelencom. V roku 1715 sa spomína v Hornom Ohaji (maď. Aha) František a Michal Jokay a vo Vrábľoch Pavol Joka. Ján a Ondrej Jokayovci zdedili v testamente po arcibiskupovi Szelepchenyim majetky Eberhard (Malinovo pri Bratislave) s obcou sv. Alžbety (kúpil od Mikuláša Pálfyho), Plavecký Štvrtok, Brusel, Fel, Tomášov a Madarásy, majetky na Morave, hypotéku nad majetkom Sárva na Žitnom ostrove (Bratislavská stolica), vinohrady v Pezinku, ďalej kone, dobytok, hospodárske zvieratá.

V tejto časti rodostromu by bolo asi potrebné ujednotiť sa s maďarskými genealógmi, lebo ide o potomstvo najväčšieho uhorského spisovateľa Morica Jokaiho. V roku 1668 dostal od Leopolda I. armáles a uvedený erb a nadväzne informácie na Samuela Jókay I? syna Michala Jokay a Samuela II.? Jokay a jeho manželky Judity Šandor a ich deti Jozefa Jókay (Ásvay), Karola Jókai.

Požitavský rodák (?) Móric Jokai (Mór Jokay) 1825-1904 uhorský spisovateľ, písal po maďarsky.

Najznámejším z rodu Jokay je Móric Jokai (maď. Mór Jokay). Vo všetkých slovenských i maďarských encyklopédiach sa síce uvádza, že sa narodil 18. februára 1825 v dome na ulici Vármegye v Komárne (resp. Komárome). Nemusí to byť pravda! Najnovšie objavy naznačujú, že rodiskom Móra Jokaia je Horný Ohaj (maď. Aha). Pravdou je, že na Požitavsku rôznymi reformami stratili Jokaiovci, tak ako ostatní zemani, majetky. Z pôvodného Jókay sa v časoch, keď bolo lepšie byť občanom ako šľachticom, sa premenovala rodina Jokay na Jókai. Schudobneli. Otec Jozef Jókai sa dal na advokátsku prax a otvoril si kanceláriu v Komárne. Mór Jókai začal navštevovať Kolégium reformovanej cirkvi (dnes kultúrna pamiatka, v ktorej sa nachádza farský úrad reformovanej cirkvi) v Komárne roku 1831. V mladom veku Móric Jokai odišiel do Pešti. Ako právny praktikant sa spriatelil so Sándorom Petöfim (Alexom Petrovičom). Už v mladom veku začal písať. Prvé poviedky písal do novín Hírlap a Eletképek. Jokaiovci vlastnili drobné pozemky aj v Jovke a navštevovali aj požitavský kraj. Nie sú známe ich majetkové pomery v južnej časti Uhorska. Autori životopisu Morica Jokaiho písomne nezaznamenali nasledovnú poviedku jednej starej mamy z Horného Ohaja: Mladý Mór Jókai sa zalúbil v Hornom Ohaji do mladej dievčiny Márie Péli, ktorá mu splodila syna. Mladý Móric si dievča nemohol vziať, lebo bolo z chudobnej rodiny. Jokaiovci mu dali aspoň svoje priezvisko a tak tu vznikla nová vetva rodu Jókai-Péli. (zaznamenal autor F. Nemeth z H. Ohaja podľa rozprávania starej mamy; zdroj Internet-naša obec v maď. milionárovi). Mór Jókai začal písať v roku 1846 a jeho prvým bol román Všedné dni.

V revolúcií 1848 bol vodcom mládeže spolu so Sandorom Petöfim (Alexandrom Petrovičom, ktorý údajne nezahynul v revolúcií 1848, ale zraneného ho zajali Rusi a poslali na Sibír, kde ďalej tvoril a tam sa oženil s Ruskou, na Sibíri je aj pochovaný). Po zložení zbraní pri Világosi (kedy vojská ruského cára porazili uhorské snahy o slobodu od Habsburgovcov) sa Mór Jókai skrýval v Bukových horách, až kým mu manželka, umelkyňa Laborfalvyová (vl. menom Judita Benke), nevybavila amnestiu (1848). Od roku 1860 do roku 1896 bol parlamentným poslancom. Mór Jókai mal druhú manželku, tiež herečku, Želku Bellu Nagyovú. Úspech Jokaiovi priniesli najmä divadelné hry Szigetvárski martýri (1860) a Zlatý človek (1884). Nebudeme uvádzať a rozoberať dielo Mór Jokaia. Na Slovensku je najviac známy historický román o manželke kapitána Korponayovej, na ktorú padla vina za vojenský neúspech grófa Andrássyho v Levoči, pod názvom Levočská biela pani. Bol členom Maďarskej akadémie vied, Spoločnosti Kisfaludyho a založil Spoločnosť Petöfiho. V roku 1894 pri oslavách polstoročia Jókaiho literárnej činnosti vyšlo reprezentatívne vydanie jeho celého diela. Mór Jokai zomrel 5. mája 1904 a smútila za ním celá krajina. Mór Jokai aj jeho brat Karol Jokai s manželkou sú pochovaní na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne.

Tvar priezviska v listinách: Jokay, Joka, Jokai

erb rodu Jokay ...