Hradisko Festunok (v starších názvoch „Festung“, alebo „Hradze“) je výbežkom pahorkatiny, dvíhajúcej sa medzi riekou Žitavou a Hronom. Nachádza sa medzi Tlmačmi a Kozárovcami, na pravom brehu Hrona, katastri obce Kozárovce. Tieto kopce boli kedysi súčasťou Štiavnického pohoria, od ktorého ich oddelil Hron. Rieka svojou eróznou činnosťou v týchto miestach vytvorila zaujímavý geografický útvar, známy pod pomenovaním Slovenská brána. Jeho zvyšky boli také výrazné a nápadné, že ich zachytili aj kartografi z konca 19. a zo začiatku 20. storočia.

Hradisko Festunok je situované pri vstupe z juhu do Slovenskej brány, ktorej jednu stranu tvorí Tlmačská skala so spomenutým hradiskom a druhú vrch Kusá hora. Kopec s hradiskom (výška 24m nad hladinou Hrona) má charakter skalného poloostrova, vybiehajúceho a príkro sa zvažujúceho z troch strán do inundačného územia Hrona. Hradisko sa skladalo z dvoch častí: jednej novšej, valmi a priekopami dobre opevnenej a  druhej staršej, bez opevnenia. Staršie neolitické hradisko bez opevnenia (alebo azda i s opevneniami, ktoré však neskorší stavitelia porušili) malo všetky výhody aké poskytuje vysoko sa dvíhajúca terasa, chránená z dvoch strán prirodzeným, príkrim svahom (smerom k Hronu) a na strane tretej temer kolmou skalou.

Hradisko bolo zložené z obvodového valu v tvare nepravidelného štvoruholníka, s rozmermi hlavných osí 150x190 m pozostávalo z mohutného valu, ktorý na južnej strane prebiehal miernym oblúkom ponad príkry svah skalného vŕška. V severovýchodnej časti bolo opevnenie prerušené vstupom do hradiska, ktorý bol zabezpečený jednak valom vysunutým pred opevnenie, jednak výbežkom stojacim mimo obvodového valu posunutým dovnútra hradiska a pripájajúcim sa severným koncom k hlavnému obvodovému valu. Tak vznikla v partii vstupu akási predsieň s dvoma vstupnými bránami, z ktorých prvá bola široká 10 a  druhá 6m. Zvláštnosťou hradiska v Kozárovciach je svojrázne riešenie jeho vstupu systémom dvojitej brány, vytvorenej jednak prerušením obvodového valu na východnej strane, jednak výbežkom valu smerom na východ a malým predsunutým valom postaveným paralelne s východným valom tesne nad terénnym zlomom. Vnútorná časť medzi oboma bránami, ktorá tvorí akúsi predsieň hradiska a cez ktorú viedla cesta naň, bola vydláždená drobnými kameňmi. Riešenie vstupu do hradiska dvojitou bránou pri jednoduchom valovom opevnení nie je zatiaľ známe z iných lokalít.

Severnú a západnú časť opevnenia tvoril súvislý mohutný val s výraznou priekopou na vonkajšej strane: priekopa pokračovala v krátkom úseku aj na južnej strane. Druhotne bolo opevnenie prerušené len v juhozápadnej časti a to kvôli ľahšiemu prístupu do areálu voľakedajšieho hradiska aj z južnej strany. Val mal na vonkajšej strane výšku 5-6m (od dna priekopy) a na vnútornej strane 2-3m. Priekopa bola vykopaná len na severnej, západnej a časti južnej strany, t.j. tam, kde opevnenie nebolo chránené aj svahom alebo skalným zrázom (mala priemernú hĺbku 1,5-2m). Celková dĺžka valu na jeho hrebeni činila 560m a plocha hradiska 1,84ha. Opevnenie na časti východnej (pri vstupe), severnej a západnej strany pozostávalo z drevozemného valu a z kamenného múru na vonkajšej strane. Drevo zemná časť, široká 320-330cm, pozostávala z nasypanej hliny a vrstiev drevených brvien, kladených na spôsob roštovej konštrukcie naprieč i pozdĺž valu. Na spodku valu boli poukladané veľké lomové kamene. Drevozemná konštrukcia bola s najväčšou pravdepodobnosťou z vnútornej strany zakončená stenou z pozdĺžnych trámov držaných zvislými kolmi. Kamenný múr na vonkajšej strane, postavený z lomových kameňov – andezitového tufu a ojedinele i pieskovca – kladených nasucho, bol 140-150cm široký, takže celková šírka obidvoch častí valu činila 470-500cm. Uprostred hradiska bol obetný kameň asi 2m dlhý, 1m široký a 1m vysoký, ktorý ležal smerom od východu na západ. Okolo obetného kameňa bol malý val.

Nálezy keramiky nasvedčujú, že poslednými obyvateľmi boli Slovania. Opísaný spôsob budovania opevnenia bol u západných Slovanov bežný – s menšími obmenami, ktoré boli podmienené jednak konfiguráciou terénu, jednak zdrojmi stavebného materiálu. Na území Slovenska sa valy s drevenou roštovou konštrukciou a kamenným múrom na vonkajšej strane zistili na viacerých lokalitách so slovanskými hradiskami. Hradiská s podobným charakterom opevnenia sú známe aj z Moravy, Čiech a Poľska.

Tieto hradiská mali podľa J. Dekana v súhlase s Kosmovými správami tvoriť východnú hranicu Nitrianskeho kniežatstva. Pre pochopenie a vysvetlenie funkcie hradiska v Kozárovciach má však najväčší význam jeho geografická poloha a celková situácia v rámci širokého okolia. Hradisko leží totiž na strategicky veľmi významnom a dôležitom mieste, priamo pri vstupe do Slovenskej brány, ktorou viedla dôležitá cesta z juhu na stredné Slovensko, do oblasti bohatých rudných ložísk. Takýto dôležitý prechod bolo treba strážiť a chrániť, resp. vybudovať pri ňom opevnenie, ktoré by v čase nepriateľských útokov slúžilo ako strategický bod, no aj ako útočište obyvateľstvu z blízkeho okolia. Nebolo však v tejto oblasti jediné. V neveľkej vzdialenosti (asi 1km) na juh od neho sú zvyšky polohou i rozlohou veľmi podobného, doteraz bližšie neskúmaného hradiska Grác na vrchu Pipíška v chotári Malých Kozmáloviec.

Ďalším opevneným sídliskom v Slovenskej bráne, resp. na jej východnej strane, mohlo byť hradisko Krivín oproti Psiarom v chotári obce Rybník: jeho valové opevnenie sa odlišuje od ostatných doteraz spomínaných hradísk na Pohroní (je členené na päť nádvorí) a pochádzajú z neho nálezy podobného charakteru ako z hradiska v Tlmačoch. Takmer oproti predošlému leží donedávna neznáme opevnené sídlisko – hradisko na Beňadickej skale. Má tú istú konštrukciu valu ako to v Kozárovciach a zistili sa na ňom aj podobné nálezy z 9.-10. stor. Ak teda v oblasti Slovenskej brány, na území, ktorého dĺžka nepresahuje 7 km, nachádzame najmenej štyri hradiská, ktoré svojou vyvýšenou polohou a bezprostrednou blízkosťou k ceste vedúcej hore Pohroním i celkovým charakterom osídlenia a technikou budovania vykazujú nápadnú príbuznosť, nezostáva iné, ako považovať ich za celok a systém. Hradisko v Kozárovciach malo, podobne ako ďalšie príbuzné hradiská v oblasti Slovenskej brány, strategicko-strážnu a útočnú funkciu. Archeologickým potvrdením správnosti takéhoto ponímania funkcie hradiska v Kozárovciach a v celej oblasti Slovenskej brány mohli by byť i nálezy železných hrotov šípov, ktoré zaiste súvisia s bojovníckou a strážnou činnosťou jeho obyvateľov. Svedectvo o prítomnosti bojovníkov v širšom okolí Kozároviec už v čase pred vybudovaním spomenutých hradísk môže byť nález bojovníckych hrobov s mečom karolínskeho typu, strmeňmi a kopijami z konca 8. alebo zo začiatku 9. stor. v Malých Kozmálovciach.

Strategickú polohu Slovenskej brány si uvedomoval aj knieža Gejza I., neskorší uhorsky kráľ a založil v Hronskom Beňadiku v roku 1075 opátstvo, aby mal pod kontrolou vstup na sever Slovenska, do banských miest. Aj dávno po zániku hradiska, bolo hradisko využívané na vojenské účely. 17. júla 1664 sa začali na Hrone boje medzi cisárskym vojskom a Turkami. Cisárska armáda pod vedením generála Louisa de Souchesa mala stanovište na kozároveckých lúkach a na Festunku, odkiaľ 19. júla začala útok smerom na Čajkov a Levice.

Hradisko Festunok ešte v polovici dvadsiateho storočia patrilo medzi šesť najzachovalejších hradísk na Slovensku. Hradisko vydržalo 1000 rokov vo veľmi dobrom stave. Lenže súdruhovia rozhodli a hradisko rozparcelovali na pozemky pre vinice a záhradky.