František Jurík

• \| Vytlačiť \|

(10. júl 1923 Obyce - 11. júl 2006 Bratislava) akademický maliar, výtvarný pedagóg, literárne činný

Akademický maliar František Jurík, rodák z horného Požitavia, sa narodil v Obyciach. Tu navštevoval aj rímsko-katolícku ľudovú školu a po jej skončení študoval na Gymnáziu v Zlatých Moravciach.

Ako sám napísal: „Na svahoch Inovca som sa narodil, kde Žitava ešte žblnká, prediera sa kamením a hľadá cestu údolím do zvlneného juhu. Zlatomoravecký kraj s tiahlym horizontom tribečských hôr a Pohronského Inovca, so svetlými i tmavými topoľmi a jelšami, s vrbinou popolavou, so zeleňou lúk, bol, je a zostane môj rodný kraj. Tu som prežil detstvo a mládenecké roky.“

Po maturite študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave na oddelení kreslenia a maľovania. Jeho profesormi boli známi slovenskí maliari: Ján Mudroch, prof. Jozef Kostka a Gustáv Mallý, ktorý ho inšpiroval k maľovaniu slovenského vidieka. Na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave vyštudoval techniku kreslenia a maľovania.Po ukončení štúdií zostal František Jurík pôsobiť a pracovať v Bratislave. Pôsobil ako výtvarný pedagóg. Často písal aj básne, ktoré neskôr uverejňoval v katalógoch pri výstavách svojich obrazov. V roku 1963 založil výtvarný odbor na Ľudovej škole umeniav Bratislave a na tejto škole pôsobil ako pedagóg.

Svoju výtvarnú činnosť začal stvárňovaním svojho rodného kraja a to okrem Obýc aj šírší región horného Požitavia, Pohronský Inovec a pohorie Tribeč. Pri maľovaní vyhľadával námety dedinských domov, krajinky. Tieto námety spracovával v rôznych výtvarných technikách – olejomaľby, akvarely a grafiky. Vo väčšej miere využíval techniku grafiky a kresby tušom a vtedy jeho obrazy boli zvýraznené čierno-bielymi plochami. Sám spomínal na rodný kraj aj takto: „Každú príležitosť využijem na návraty do rodného kraja, idem domov.Blížim sa, blížim, domove,vidím už striešky, hrdé topole,ako inokedy, teraz oznove,oblápam zrakom naše stodole.Viem, že keď chcem maľovať tribečské hory, musím to robiť predpoludním, keď sú osvetlené slnečnými lúčmi. Inovecké hory sú naproti tomu osvetlené až v druhej časti dňa – popoludní. Neraz odchádzam z poľa posledný, lebo tiene a súmrak dodávajú prírode dramatičnosť. Častokrát behám po poli, lebo si myslím, že vždy objavím niečo krajšie.“

Neskoršie sa výraznejšie venoval akvarelom. Jeho akvarely sú zobrazením krásy rôznych miest Slovenska, ako napríklad obrazy Hrad Strečno, Turiec, Brezová pod Bradlom a iné. Jeho obrazy zachytávajú aj rôzne senníky, strechy domov, samoty. Táto lyrická tvorba patrí medzi najlepšie diela tohto druhu na Slovensku. Komplexné výstavy grafiky mal aj na zahraničných výstavách v poľskom Krakowe, v Greucheu vo Švajčiarsku, ale aj na Slovensku v Poprade. V Nitrianskej galérii vystavoval cykly akvarelov s názvami Žitavské topole, Obycké polia, Na hornej Žitave a iné. Veľkú výstavu akvarelov mal aj v roku 2000 v Bratislave.

Bol veľkým obdivovateľom Žitavy, o ktorej sa vyjadril takto: „ ...Žitava - to boli aj gotické chrámy s klenbami jelší a vŕbin, s barokizovanými klenbami. Boli tu presne vyhradené „dielne“ – miesta, ktoré slúžili na pranie pri moste, pri lavičke, ale aj hlbočiny, či plytčiny pre lov rýb a rakov. Boli tu miesta na umývanie a brodenie pre kravy, či kone a kúpanie husí a kačíc. V pokojnejších miestach sa močili konope. Tam sa na starostlivo odložené kamene lanského leta prikladali snopky konôp. Máčanie konopí, to bola práca žien v podkasaných sukniach. Boli tu miesta na močenie rozsušených a suchom popráskaných kolies, či sudov na zapučanie. Boli tu miesta na plahončenie a kúpanie sa detí či dospelých.

Žitava okolitým dedinám slúžila. Ľud sa o ňu staral a voda bola vždy, okrem roztápania snehov a veľkých lejakov, čistá. V zime mráz urobil na konároch cencúle, viseli v rade ako píšťaly na kostolnom organe. Boli tu aj vzduchové bublinky v hrubom ľade, ba aj celé ľadové jaskyne na miestach prudko tečúcej vody. Boli tu aj miesta na šmýkačky, na kĺzačky, ale aj na korčuľovanie. Ba zásoby veľkých narúbaných ľadových kociek stačili na chladenie piva a mäsa pre dedinu na celý rok. Žitava nám aj tak slúžila.“

František Jurík sa venoval aj literárnej tvorbe. V roku 2004 mu vyšla kniha Ako sme vstupovali do Európy.Zomrel 11. júla 2006 v Bratislave, kde je aj pochovaný.

Použitá literatúra:
František, Jurík: Ako sme vstupovali do Európy, Bratislava Interlingua 2004
Obycký občasník 1/2008

Fotoreprodukcie:
František Jurík vo svojom ateliéri
Z umeleckej tvorby akademického maliara Františka Juríka