Vozokanská bitka (1. časť)

Bol august 1652 a obyvatelia požitavských obcí práve končili so žatevnými prácami na poliach. V tom čase v krajine prebiehala vojna proti Turkom. Striedali sa obdobia relatívneho pokoja s obdobím totálneho chaosu a utrpenia. Táto vojna trvala celých 150 rokov. Vozokanskú bitku opísali mnohí historici no najväčšiu pozornosť jej venoval historik Gabriel Šutka.

Ale vráťme sa k Požitaviu. Obec Veľké Vozokany bola v spomínanom roku slovenskou obcou. Svedčí o tom daňový súpis, kde Turci uvádzajú názov obce ako Veliký Vozokán. Bola to malá nenápadná obec, v ktorej žili už od čias Nitrianskeho kniežatstva povozníci – vozy kanuli.

Kdesi v dolnom Uhorsku Turci z hraničných pevností, ktorých sprevádzali obyvatelia Ostrihomu, Budína, Szolnoku a ďalších známych miest Uhorska sa práve vydali rabovať do horného Uhorska. Veď onedlho by prišla jeseň a zásoby na zimu, aby prežili, si predsa museli zabezpečiť. Turci prešli Dunaj a smerovali k Novým Zámkom. Veliteľovi novozámockej pevnosti a zároveň generálovi obrany banských miest Pohronia, grófovi Adamovi Forgáčovi sa podarilo ich útok odraziť. Turci preto pokračovali popri rieke Nitre smerom na Vráble. Vo Vrábľoch stála pevnosť, ktorá chránila most cez rieku Žitavu. No žiaľ, kapitánovi Mikulášovi Nadanému sa nepodarilo ubrániť, a tak Turci prekročili rieku Žitavu a smerovali popri Žitave cez Topoľčianky až k Oslanom. Po ceste vyrabovali majetky Forgáčovcov a Oponickovcov.

Adam Forgáč nenechal nič na náhodu a povolal vojenské posádky z vrábeľskej a levickej pevnosti proti rabujúcim Turkom. Treba podotknúť, že rabujúcich Turkov bolo 4000! K Forgáčovi, Nadanému a Esterházimu prišli na pomoc vojaci z pevnosti Balažské Ďarmoty a Pápy. Forgáč predpokladal, že turecké vojsko sa bude vracať cestou cez Veľké Vozokany, ktorá spájala Požitavie s Pohroním. Preto sa rozhodol, že pri Veľkých Vozokanoch na obrovskom poli vybuduje vozovú hradbu. O pomoc požiadal vplyvnú šľachtickú rodinu Esterháziovcov – konkrétne Ladislava, Františka, Tomáša, Gašpara, Jána, Žigmunda, Mikuláša a Alexandra.

Po vydrancovaní horného Požitavia prišli Turci na poludnie dňa 26. augusta 1652 do Tesár. Nič netušiace turecké vojsko z kopca uvidelo vozy poskladané do štvorhranu. Vzhľadom k tomu, že mali veľkú lúpežnú korisť, rozhodli sa utáboriť pri rieke Žitave. Turci nechali svoju korisť na Tesárskom cintoríne pod dozorom stráží. Podľa dostupných materiálov paľba z kanónov začala o pol siedmej večer, keď už boli Turci na dostrel. Paľba trvala približne do 22-ej hodiny. Kresťanské vojsko zatiaľ vyčkávalo, pokým delostrelci ukončili paľbu. Nastala ukrutná bitka, ktorá trvala takmer hodinu. Bojovalo približne 4000 Turkov proti 1300 kresťanských mužov. Okolo polnoci však padli štyria Esterháziovci – František, Gašpar, Tomáš a Ladislav.

Keďže nastala noc, kvôli hustej tme bitka na čas ustala. No hneď v utorok zavčasu ráno opäť pokračovala. Turci mali presne zmapovaný počet Forgáčových vojakov. No ani len vo sne netušili, že Adam Forgáč požiadal richtárov okolitých obcí o pomoc. A tak hneď v skorých ranných hodinách sa zbehol požitavský ľud zo 16-ich obcí Požitavia. Roľníci boli ozbrojení sekerami, cepmi, vidlami a kosami. Dodnes neexistuje žiadny údaj o presnom počte sedliakov, ale táto skupina odvážnych bojovníkov, dovtedy skrytá v háji, o siedmej hodine napadla zadný voj tureckého vojska.

A tak Turci prekvapení z tohto útoku sa dali na útek. Po krátkom boji ranený Mustafov kôň sa dal na útek a za ním aj ostatní Turci. Túto chaotickú situáciu využilo Forgáčovo vojsko a spoza hradby napadlo utekajúcich Turkov, a tak oslobodilo asi 150 zajatcov a zajalo približne 60 Turkov. Podľa ústneho podania telá padlých Turkov aj Kresťanov na poli pri Veľkých Vozokanoch nevládali ľudia pochovať. Bolo ich veľmi veľa. Údajne ich prikryli tŕním, aby ich divá zver nerozvláčila po okolí. Počas horúcich augustových dní sa telá rýchlo rozkladali. Veľkú časť bojovníkov pochovali na neznáme miesto, údajne neďaleko Tesár.

Na mieste, kde sa bitka odohrala, a kde padli štyria Esterháziovci, postavili kamenný pomník, ktorý neskôr nahradil pomník s levom. Ten stojí nad Veľkými Vozokanmi dodnes a pripomína návštevníkom a náhodným pútnikom toto utrpenie a zároveň víťazstvo kresťanského vojska proti Turkom.



Použitá literatúra a pramene:
Hromník, Milan: Veľké Vozokany v dejinách. Bratislava 2002.
Šutka, Gabriel: Bitka pri Vozokanoch. In. Historická revue 11/2004. s. 10-13.
Trubíni, Jozef: Vráble. Vydavateľstvo Turista Piešťany 1994.
Strategický leták Vozokanskej bitky pochádza z Moravskej zemskej knižnice B. P. Molla Brno