Tisícročné víno v Žitavanoch

Ani tak celkom v Žitavanoch, tie sú známe až od roku 1959. Skôr v Kňažiciach a súbežne s nimi idúcimi Opatovcami nad Žitavou, zlúčených do Žitavian. Najstaršia listina, v ktorej sa spomína náš kraj je listina kráľa Gejzu I., v ktorej vymenúva majetky, ktoré daruje benediktínskemu kláštoru pri Hrone (dnes Hronský Beňadik) z roku 1075.

Pri menovaní týchto majetkov sa uvádza: „...čo všetko som dal a daroval spomínanému kláštoru sv. Benedikta dedične (majetok) zeme obrábané a neobrábané, vinice a vinohrady /.../ až k miestu, kde od južnej časti kostola Blahoslavennej panny v obci Kňažice (Knesecz) potok menom Saracký (Sarraczka) steká do vody Žitavy...“ Listina neuvádza, či sa nachádzali vinice a vinohrady, ktoré daroval kráľ Gejza I. založenému kláštoru aj v Kňažiciach. Môžeme sa však s najväčšou pravdepodobnosťou domnievať, že pestovaniu viniča a výrobe vína sa venovali v osadách s vyšším spoločenským významom. Kňažice takýmto miestom nesporne boli. Ako sa ďalej v listine dočítame: „Ja, kráľ /.../ ustanovujem, /.../ A faru, kostol svätej Márii vždy Panny v dedine Kňažice, ktorá predtým, keď kaplnka bola drevená, mala, pretože bola kráľovská, päťdesiat dedín poddaných alebo iných podobných ľudí, štvrtinu desiatok dávam (kláštoru) za spásu svojej duše /.../ Spomenuté dediny nech spravuje opát a nikto nesmie z týchto dedín čokoľvek odňať a dať inému kostolu...“

V listine sa spomínajú okrem iného Tesáre nad Žitavou (Tazzar) a Žikava (Sukua). Spomínaných 50 dedín muselo zaberať veľké územie, snáď majetok bývalej kráľovskej fary, ktorý touto listinou kráľ daroval ako majetok opátstvu v Hronskom Beňadiku. Ten siahal až k rieke Tise. Na Slovensku máme doložené iba dve kráľovské kaplnky. Jednou z nich je kňažická, doložená písomným textom. Druhá, vo Zvolene sa dá iba vydedukovať z textov listín. Majetkové spory opátstva s okolitými panstvami spôsobili, že bolo treba znovu potvrdiť majetky a výsady a opätovne vymedziť hranice opátstva. Stalo sa tak 15. mája 1209 v Lateráne, keď pápež Inocent III. berie kláštor v Hronskom Beňadiku pod ochranu Svätej Stolice a jeho majetky a výsady znova vypočítava a potvrdzuje. Medzi kostolmi spomína aj kostol Panny Márie pri Žitave a Kňažice (Knesecz). Spis podpísal Inocent III. a šestnásť kardinálov. Odvtedy je aj obec majetkom opátstva.

K sporom medzi svätobeňadickým opátstvom a hrušovským, či malotopoľčianskym panstvom dochádzalo ďalej. Hrušovský pán Červený Bede pri násilnom obsadzovaní majetkov Petra Ryžiara z Topoľčianok omylom obsadil aj majetok opátstva, na ktorom sa nachádzal mlyn na Žitave, v osade Opatovské Kňažice. Svätobeňadické opátstvo sa tešilo veľkej priazne kráľovnej. Zbožná kráľovná na nátlak opátstva u kráľa dosiahla, že Červený Bede, kráľovský dôstojník podliehajúci výlučne právomoci kráľa, bol z Hrušova v r.1359 odvolaný.

K liturgii patrilo víno a napriek tomu, že nitriansky Zobor bol a je z Kňažíc a Opatoviec na dohľad, predsa je to tridsať kilometrová vzdialenosť. Benediktínsky kláštor na Zobore šíril kresťanskú vieru a súbežne poľnohospodársku kultúru – obrábanie pôdy a bez pochýb aj zakladanie vinohradov a výrobu vína, pre potreby cirkvi a panstva. Je to domnienka alebo skutočnosť, že v priestore bývalej Správe majetku ostrihomskej kapituly (v časti Opatovce) bolo sídlo kniežaťa Zubura? A že, kráľovskú faru viedol kňaz Gorazd (833-916), jeho syn? Isté je, že vinič sa pestuje a víno sa vyrába v Žitavanoch (Kňažiciach a Opatovciach nad Žitavou) počas tisíc rokov až dodnes. O zachovanie tradícii pestovania viniča, jeho zhodnotenia a vysokej úrovni kvality, nás každoročne presviedčajú odborné degustácie a vyhodnotenia miestnych a okolitých vín a ich výrobcov.

Je nezabudnuteľným zážitkom zúčastniť sa prehliadky vystavovaných vín a samozrejme, ich ochutnávky v miestnej Cirkevnej budove. Priateľská, ba, rodinná atmosféra umocňuje pôžitok pri ochutnávke zúčastnených vín.

Každý je zvedavý na tie najlepšie hodnotené a tie sa aj najrýchlejšie míňajú. Na svoje si však prídu všetci. Znalci - vinkári i vinári - tí si na prvej degustácii v roku na okolí, otestovali svoje vína a mnohí sa dozvedeli, že i keď to ich víno nie je najlepšie, je dobré, lepšie ako mnohé iné a že ich snaha ísť s vlastnou kožou na trh nie je ľahká vec, ale výsledok stojí za to.

Slávnosť sv. Urbana sa koná v Suličíne. Časti žitavianskeho chotára nad obcou, pod úpätím Pohronského Inovca, registrovaného ako vinohradnícky hon. Tu prechádza hranica katastrov Opatoviec nad Žitavou a Kňažíc. Je to skutočná slávnosť, so všetkými obecnými náležitosťami: bohoslužbou, dobrým gulášom, najlepším vínom na okolí, ľudovou muzikou, hojnou účasťou, za prítomnosti richtára, rektora (-rky) a farára (aj dvoch: tunajšieho a domáceho).

Sviatočnú náladu umocňuje nádherný výhľad na Zlatomoravecko, s panoramatickou kulisou Tribečských hôr na horizonte. Zoborom na juhu začínajúc, Žibricou, Gýmešom, Veľkým Tribečom, Topoľčiankami a Hrušovom na severe končiac.

A aby sme nezabudli pripomenúť (i keď to všetci domáci vedia), že v časoch, keď naše vinice vyzerajú ako po bašovaní Turkov (opustené, nemá na nich kto robiť (ľahšie je kúpiť 5 litrovú fľašu „Šarrdoné“ za 150,-Sk) sa o zachovanie tradícií a pozdvihnutie úrovne vinárstva a záhradkárstva v obci, v hlavnej miere podieľa pán Alojz Poliak, predseda Slovenského zväzu záhradkárov v Žitavanoch.

Použitá literatúra a pramene:
www.zitavany.sk
www.vinoondrejmiska.sk
Štefan Čepček: Topoľčianky, Tatran 1983
Jozef Cibira: Žitavany a ich korene
František Jurík: Ako sme vstupovali do Európy, 2004

pamätná tabuľa ...

obnovený sv. Ur...