Tekovská stolica (5. časť) Sídla Tekovskej stolice

Po dlhom období riadenia Tekovskej stolice z jeho pôvodného historicky najstaršieho sídla na hrade v Starom Tekove a jeho zániku bolo sídlo stolice prenesené do priestorov hradu Levice už v roku 1320. Z tohto miesta bola Tekovská stolica riadená až do začiatku tureckej expanzie, kedy sa aj samotné Levice dostávajú do priameho susedstva Osmanskej ríše. Okolnosti však prinútili vojenských veliteľov, aby sa zo strategických a obranných dôvodov sídlo stolice prenieslo na lepšie chránené miesto.

Prečo a za akých okolností sa práve nenápadné Topoľčianky stali na viac ako 150 rokov strediskom Tekovskej stolice, by si vyžadovalo seriózny a dlhší archívny výskum. Isté však je , že rozhodnutie premiestniť sídlo stolice z Levíc, ktoré boli takpovediac na dlani postupujúcim Turkom, padlo v roku 1561. Po bitke pri Moháči prvýkrát vpadli Turci do Tekova už v roku 1530, kedy im padli za obeť Levice, Hronský Beňadik, Vráble, Zlaté Moravce, hrady Hrušov a Gýmeš. Evliya Čelebi v tejto súvislosti upresňuje, že tieto hrady podrobil serdar Köse Ali paša. To prinútilo vojenských veliteľov, rozmýšľať o prenesení sídla stolice na lepšie chránené miesto. Možno práve výhodná strategická poloha predurčila Topoľčiankam ich ďalší osud. Nachádzali sa totiž na historickej ceste, ktorá spájala Požitavie s Horným Ponitrím a okrem toho sa nachádzali v údolí medzi pohorím Pohronského Inovca a Tríbeča, teda boli relatívne chránené. V tomto období patrilo topoľčianske panstvo Tomášovi Topoľčianskemu, príslušníkovi rodu pánov z Topoľčianok, ktorí získali svoj šľachtický titul po záchrane detí Karola Róberta s Anjou pred atentátnikom Feliciánom Zachom v roku 1330.

V roku 1561 bola teda s Topoľčianok administratívne riadená stolica o rozlohe viac ako 2000 štvorcových kilometrov. Hlavný tekovský župan Štefan Dobó už v tom čase naliehal na majiteľa topoľčianskej pevnosti , aby sa zastaraná pevnosť zmodernizovala najmä po stránke obrannej, čo sa však udialo až počas života Tomášovho syna Jána prezývaného aj Turkobijec. V roku 1563 prichádza do Topoľčianok komisia vedená náčelníkom cisárskeho vojska Baltazára zo Žemberoviec / Szemberi/, ktorá nariadila pevnosť zbúrať a postaviť novú.

Portálny súpis Topoľčianok z roku 1601 vykazuje 84 zdanených domov, 17 nezdanených domov, dve šľachtické kúrie, fara, tri mlyny, dva majere , a školu. Rod topoľčianskych pánov vymrel po meči v roku 1611 smrťou syna Jána turkobijcu, Pavla a po praslici v roku 1613 smrťou jeho sestry Ilony. Ich smrťou prechádza celý majetok do rúk kráľa, ktorý v roku 1616 predáva topoľčianske panstvo za 46 000 zlatých barónovi Ladislavovi Pethö – Hetessi. Jeho dcéra Anna sa vydajom dostáva do rodiny Rákoczi a neskôr i celé panstvo prechádza do rúk tohto významného rodu. V roku 1618 okrem Topoľčianok Turci vypálili okolité obce, ktoré boli nútené odovzdávať okrem daní aj naturálie v podobe pšenice, ovsa, masla, medu a pod. Turci vtrhli aj do samotných Topoľčianok v roku 1649, ktoré vyplienili a vypálili. V roku 1666 bolo rozhodnuté, aby boli Topoľčianky opevnené a za kapitána pevnosti bol menovaný František Bihary. Neskorším kapitánom topoľčianskej pevnosti je podľa zachovaného listu župe barón z Herzbergu, v ktorom informuje župu o poskytovaní masla a dreva vojenskej posádke.

Samotné Topoľčianky boli v priamom susedstve Turkov i naďalej. Po bitke pri Vozokanoch sa turecké vojsko rozdelilo na dva prúdy, pričom jeden z nich pokračoval smerom na Gýmeš, Zlaté Moravce , ktoré nemilosrdne vydrancovali. Mestečku sa Turci vyhli, ako o tom píše pisár svätokrížskeho panstva Ján Szölössi v liste datovanom 26.8.1652 kremnickému richtárovi, v ktorom ho oboznamuje , že Turci pominulej noci veľkou silou išli vedľa Topoľčianok poľami. V roku 1655 už bola samotná pevnosť opevnená palisádami a vodnou priekopou, takže samotné mestečko sa ako tak pred nebezpečenstvom uchránilo. Tieto opatrenia boli nariadené aj z dôvodu obrany a ochrany celej stoličnej správy, ale i samotných obyvateľov. Na portále pri vchode do pevnosti sú dodnes viditeľné otvory pre reťaze na padací most, ktorý chránil pevnosť pred vonkajším nebezpečenstvom.

Majiteľom celého panstva sa po smrti svojho otca Pavla Rákocziho stáva jeho jediný syn Ladislav, ktorý pokračuje v modernizovaní obranných prvkov celej pevnosti. Na obranu ohrozených oblastí Tekovskej stolice, ale i banských miest povoláva panovník Leopold I. armádnym rozkazom na podnet veliteľa Topoľčianok generála de Souches nemeckých žoldnierov, ktorí do Topoľčianok prichádzajú na Vianoce roku 1664. V tom čase sa Turci opäť pokúšali dobyť topoľčiansku pevnosť. Hradná posádka spolu s miestnymi obyvateľmi však dokázala odraziť menšie skupiny tureckých ozbrojencov zastaviť a po týchto udalostiach pokračovali opevňovacie práce naplno. V roku 1668 sa tekovský hlavný župan Juraj Erdödy oženil s dcérou Ladislava Rákocziho Alžbetou a tak sa v prácach na opevňovaní pevnosti pokračovalo. Okrem pevnosti sa vybudoval v blízkosti kaštieľa tzv. žltý mlyn, ktorý mal štyri obranné strieľne a slúžil ako predsunutý fortifikačný prvok.

To už sa, ale katolícka strana obrancov pripravovala na porážku tureckých ozbrojených síl, ktorá sa nakoniec udiala v roku 1683 porážkou Turkov v bitke pri Viedni v roku 1683. Touto bitkou sa nielenže podarilo katolíckej koalícii ochrániť hlavné mesto monarchie, pred jeho dobytím Turkami, ale aj ukončiť dlhotrvajúce drancovanie a plienenie celej krajiny. Okrem toho sa tu rozhodlo aj o ďalšom smerovaní Európy pod záštitou katolíckej cirkvi namiesto tureckého polmesiaca. Sídlo Tekovskej stolice aj po tejto osudovej bitke zostávalo naďalej v Topoľčiankach. Aj naďalej musela odolávať všetkým udalostiam, ktoré tak ako prichádzali, prinášali so sebou mnohé nové problémy a skúsenosti. Nakoľko turecké nebezpečenstvo pominulo a Topoľčianky už nevyhovovali neustále narastajúcim potrebám stoličnej administratívy, rozhodlo sa o preložení sídla Tekovskej stolice do neďalekých Zlatých Moraviec. To už ale začína nová etapa modernejšej stoličnej správy, ktorá v Zlatých Moravciach vydržala až do roku 1918.