Ťažký prechod partizánov cez Hron
Od 15. januára 1945 sa Nitrianska partizánska brigáda nachádzala v Krtinovej pod Veľkým Inovcom, odkiaľ jej príslušníci robili bojové akcie na Pohronie a na Požitavie. Brigáda bola neustále v rádiovom spojení s Hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Odtiaľ dostávali pokyny a rozkazy. Brigáda bola zásobovaná aj strelivom a zbraňami, ktoré boli v noci zhadzované zo sovietskych lietadiel na Krtinovej lúke pod Veľkým Inovcom. Lúka bola označená horiacimi vatrami. Posledný rozkaz, ktorý Nitrianska partizánska brigáda dostala z Kyjeva, bolo pripravenie prechodu partizánov k II. ukrajinskému frontu maršala Malinovského, ktorý bol za Hronom asi 20 km od tábora brigády. Podobný rozkaz dostal aj štáb tohto frontu, ktorý mal prechod partizánov cez rieku Hron pripraviť.
10.februára 1945 prišla na štáb Nitrianskej partizánskej brigády štvorčlenná rozviedka II.UF, ktorá priniesla plán prechodu. Rozviedku viedol major Stanislav Krok-Wroňský a boli v nej kapitán Ľapuškin, nadpor. Sačurov a Jozef Turčan (rodák z obce Hostie).
Začala sa horúčkovitá príprava prechodu. Porady najprv dôverné v užšom kruhu na štábe a potom spoločné s veliteľmi práporov. Počítalo sa aj s prípadnými bojovými prekážkami. Prechod sa určil na 13. februára 1945. Rozdelili sa zásoby streliva a proviantu. Uskutočnili sa posledné porady s veliteľmi rôt, čiat a oddielov. Vykonala sa kontrola osobná i zbraní. Nástup bol 13. februára o 13,00 hod. O 15,00 dal veliteľ Nitrianskej partizánskej brigády pplk. Genadij D. Avdejev rozkaz na prechod k Hronu. Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Loksovú lúku. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. Na čele každého prúdu bola početná rozviedka v bielych plášťoch.
Vo večerných hodinách brigáda prekonávala posledné 4 km. Postupovala dolu miernym zalesneným svahom vedľa Orovnického potoka k frontovej línii na Hrone. Bolo blízko pred polnocou, keď padli prvé výstrely od nemeckých strážnych oddielov. Pravé krídlo sprievodu pri prechode cez Hron zaisťoval prápor majora Ľ. Sýkoru, ľavé krídlo prápor kpt. Mičudíka. Strednú kolónu viedol major Stanislav Krok-Wroňský. Prápor majora Sýkoru po predbežnom zamínovaní ciest zaujal obranu v smere od Beňadika. Prápor kpt. Mičudíka vytvoril obranu od Novej Bane. Krátko pred polnocou začal prechod cez Hron, ktorý bol od brehu asi dva metre zamrznutý. K dispozícii boli iba dva člny a ľudí bolo do 900. Na druhej strane Hrona už čakali hliadky II. ukrajinského frontu.
Prechod cez Hron bol mimoriadne ťažký, voda ľadová a hlboká, člny iba dva, koní málo. Mnohí prechádzali v reťazi držiac sa za chvost koňa. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc. Vyše 60 sa ich utopilo v ľadových vlnách Hrona. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci, ďalej Ján Turčan a Ján Magušín z Hostia, dr. Jozef Šurda z Obýc a ďalší, ktorých mená sú na pomníku v Orovnici. Sotva skončil hrdinský prechod, Nemcom došli posily a začala streľba mín na Tekovskú Breznicu, kde sa partizáni sústredili na krátky oddych. Po začatí mínometnej paľby pokračovali lesom i poľami smerom na Tekovskú Novú Ves (dnes Nová Dedina). Pred obcou na ceste sa brigáda zastavila, zoradila sa a v obci defilovala pri vojenskej hudbe pred veliteľstvom II. ukrajinského frontu. Partizáni z Nitrianskej partizánskej brigády boli začlenení do tohto frontu a ďalej bojovali po jeho boku až do skončenia vojny. Ťažký prechod partizánov cez Hron pripomína pomník s menami padlých, ktorý je postavený v Orovnici nad cestou neďaleko Hrona.
P.S. Hodnoverný materiál o Nitrianskej partizánskej brigáde som získal od pána Ondreja Turčana, ktorý ako maturant zlatomoraveckého gymnázia odišiel k partizánom na Zlatne už v októbri 1944. Po vojne pracoval ako úradník, nikdy nemal žiadnu funkciu, ani nezneužil účasť v SNP pre svoje osobné účely. Podobne pracoval aj major Ľudovít Pavol Sýkora, ktorý bol v brigáde vekovo jeden z najstarších. Pri rozhovore sa posťažoval, že on mal byť veliteľom brigády, pretože mal najvyššiu vojenskú hodnosť, ale bola obava, že by ho ruskí partizáni nerešpektovali. G. D. Avdejev bol poručík a dali mu titulárnu hodnosť podplukovník. Po vojne sa usadil asi 100 km od Moskvy a pomerne často cestoval na Slovensko. Nemal žiadnu funkciu, bol radovým zamestnancom.
Partizánsky veliteľ Jozef Trojan, povojnový riaditeľ firmy Baťa v Baťovanoch (Partizánske), bol po vykonštruovanom procese v decembri 1953 popravený. Kapitán Mičudík bol tiež prenasledovaný. Partizán Ábel Lukáč z Machuliniec bol 15 rokov nezákonne väznený. Aj také boli osudy partizánov a ich veliteľov.
10.februára 1945 prišla na štáb Nitrianskej partizánskej brigády štvorčlenná rozviedka II.UF, ktorá priniesla plán prechodu. Rozviedku viedol major Stanislav Krok-Wroňský a boli v nej kapitán Ľapuškin, nadpor. Sačurov a Jozef Turčan (rodák z obce Hostie).
Začala sa horúčkovitá príprava prechodu. Porady najprv dôverné v užšom kruhu na štábe a potom spoločné s veliteľmi práporov. Počítalo sa aj s prípadnými bojovými prekážkami. Prechod sa určil na 13. februára 1945. Rozdelili sa zásoby streliva a proviantu. Uskutočnili sa posledné porady s veliteľmi rôt, čiat a oddielov. Vykonala sa kontrola osobná i zbraní. Nástup bol 13. februára o 13,00 hod. O 15,00 dal veliteľ Nitrianskej partizánskej brigády pplk. Genadij D. Avdejev rozkaz na prechod k Hronu. Partizáni sa brodili vo vyše metrovom snehu smerom na Loksovú lúku. V Nemeckej Hute sa zastavilo čelo nekonečne dlhého sprievodu a zorganizovala sa bojová zostava v troch prúdoch. Na čele každého prúdu bola početná rozviedka v bielych plášťoch.
Vo večerných hodinách brigáda prekonávala posledné 4 km. Postupovala dolu miernym zalesneným svahom vedľa Orovnického potoka k frontovej línii na Hrone. Bolo blízko pred polnocou, keď padli prvé výstrely od nemeckých strážnych oddielov. Pravé krídlo sprievodu pri prechode cez Hron zaisťoval prápor majora Ľ. Sýkoru, ľavé krídlo prápor kpt. Mičudíka. Strednú kolónu viedol major Stanislav Krok-Wroňský. Prápor majora Sýkoru po predbežnom zamínovaní ciest zaujal obranu v smere od Beňadika. Prápor kpt. Mičudíka vytvoril obranu od Novej Bane. Krátko pred polnocou začal prechod cez Hron, ktorý bol od brehu asi dva metre zamrznutý. K dispozícii boli iba dva člny a ľudí bolo do 900. Na druhej strane Hrona už čakali hliadky II. ukrajinského frontu.
Prechod cez Hron bol mimoriadne ťažký, voda ľadová a hlboká, člny iba dva, koní málo. Mnohí prechádzali v reťazi držiac sa za chvost koňa. Rozliehalo sa zúfalé volanie o pomoc. Vyše 60 sa ich utopilo v ľadových vlnách Hrona. Medzi prvými obeťami boli bulharskí vysokoškoláci, ďalej Ján Turčan a Ján Magušín z Hostia, dr. Jozef Šurda z Obýc a ďalší, ktorých mená sú na pomníku v Orovnici. Sotva skončil hrdinský prechod, Nemcom došli posily a začala streľba mín na Tekovskú Breznicu, kde sa partizáni sústredili na krátky oddych. Po začatí mínometnej paľby pokračovali lesom i poľami smerom na Tekovskú Novú Ves (dnes Nová Dedina). Pred obcou na ceste sa brigáda zastavila, zoradila sa a v obci defilovala pri vojenskej hudbe pred veliteľstvom II. ukrajinského frontu. Partizáni z Nitrianskej partizánskej brigády boli začlenení do tohto frontu a ďalej bojovali po jeho boku až do skončenia vojny. Ťažký prechod partizánov cez Hron pripomína pomník s menami padlých, ktorý je postavený v Orovnici nad cestou neďaleko Hrona.
P.S. Hodnoverný materiál o Nitrianskej partizánskej brigáde som získal od pána Ondreja Turčana, ktorý ako maturant zlatomoraveckého gymnázia odišiel k partizánom na Zlatne už v októbri 1944. Po vojne pracoval ako úradník, nikdy nemal žiadnu funkciu, ani nezneužil účasť v SNP pre svoje osobné účely. Podobne pracoval aj major Ľudovít Pavol Sýkora, ktorý bol v brigáde vekovo jeden z najstarších. Pri rozhovore sa posťažoval, že on mal byť veliteľom brigády, pretože mal najvyššiu vojenskú hodnosť, ale bola obava, že by ho ruskí partizáni nerešpektovali. G. D. Avdejev bol poručík a dali mu titulárnu hodnosť podplukovník. Po vojne sa usadil asi 100 km od Moskvy a pomerne často cestoval na Slovensko. Nemal žiadnu funkciu, bol radovým zamestnancom.
Partizánsky veliteľ Jozef Trojan, povojnový riaditeľ firmy Baťa v Baťovanoch (Partizánske), bol po vykonštruovanom procese v decembri 1953 popravený. Kapitán Mičudík bol tiež prenasledovaný. Partizán Ábel Lukáč z Machuliniec bol 15 rokov nezákonne väznený. Aj také boli osudy partizánov a ich veliteľov.
Les v Krtinovej
Les a lúky kadi...
Dolina k Hronu ...
Orovnický potok...
Pomník v Orovni...
Použitá literatúra a pramene:
Rozhovory s priamymi účastníkmi bojov – Genadij D.Avdejev, veliteľ Nitrianskej partizánskej brigády, Ondrej Turčan (+) partizánsky rozviedčik, Ľudovít P.Sýkora (+), veliteľ práporu a ďalší.
Štefan Rakovský a kol.: Zlaté Moravce a okolie, Slavín Bratislava 1969
Diplomová práca Ondreja Valacha (časť)
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43