Stredovekí rytieri a rytierske rády na Požitaví 1.

Rytier (z fr. chevalier) bolo označenie pre muža bojujúceho na koni. Rytieri ako stredovekí bojovníci pochádzali z radov nižšej šľachty. Rozdelenie spoločnosti na rytierov, duchovných a roľníkov prisúdilo rytierom úlohu tých, ktorí sa starajú o ochranu obyvateľstva a zachovanie mieru. Pri obrade požehnávania zbraní v 10. storočí rytieri prosili Boha modlitbou:„Požehnaj tento meč, s ktorým služobník tvoj túži ochraňovať a brániť kostoly, vdovy, siroty a všetkých služobníkov tvojich pred krutosťou pohanov“.

Koncom 11. storočia sa západní kresťania rozhodli oslobodiť Svätú zem spod moslimskej nadvlády. Skupiny rytierov sa pripojili ku križiackej výprave. Vznikli aj rytierske rády vytvorené podľa vzoru mníšskych rádov. Zlatým vekom rytierstva bolo obdobie 11.-13. storočia, kedy sa rytieri zúčastňovali viacerých križiackych výprav. Naštartovanie bádania po templárskych rytieroch, o ktorých nemáme zatiaľ takmer žiadne poznatky na Požitavsku, dúfame že postupne doplní chýbajúce historické informácie o rytieroch stredoveku. Šľachta v Uhorsku poskytovala vojenské služby svojim kráľom, ktorí ich za to obdarovali pozemkami, titulmi a mocou. Rytiermi sa často stávali mladší šľachtickí synovia, lebo otcovia už boli menej fyzicky zdatní a obvykle už spravovali zdedené resp. darované majetky za vojenské služby. Rytieri boli od malička vycvičení bojovníci na koňoch, vybraní zo šľachtických rodín. Rádoví rytieri zohrali významnú úlohu v stredovekých bitkách a najmä v križiackych výpravách. Pri križiackych výpravách zložili rádoví rytieri sľub čistoty a vstúpili do templárskeho alebo maltézskeho rádu (pomenovaní aj Johaniti; Nemci aj do Rádu nemeckých rytierov). Historickou problematikou „templárov“ sa zaoberajú prevažne laickí historici. Dôvodom je, že nie sú hodnoverné faktá, o ktoré by sa profesionálny historik oprel. V niektorých prípadoch, vzhľadom k nedostatku informácií, si aj jobagionov „kráľovských jazdcov na koňoch“ môžeme zameniť s templárskymi rytiermi. Problematikou červených mníchov sa zaoberali na Slovensku Gabriel Kolinovič-Šenkvický (1668-1770), profesor na trnavskej univerzite, neskôr aj Frigyes Pesty, Štefan N. Hýroš (1813-1880), cirkevný historik Jozef Špirko (1896-1954), Andrej Kmeť, Ján Domasta i okrajovo Teodor Botka (1802-1885), člen Maďarskej akadémie vied. Aj na Slovensku vyšli viaceré knižky s templárskou problematikou. Západné Slovensko sa v knihách o templároch uvádza len okrajovo a Požitavsko sa v nich vôbec neuvádza. Boli templári na Požitavsku? To bude problematická téma, ktorou sa budeme v časti príspevku a možno aj v diskusii zaoberať. Najprv si musíme určiť, kto to vlastne boli templári. Templárov si nesmieme zamieňať s rôznymi inými rytiermi, inými mníchmi, inými jazdcami na koňoch, čo v súčasnosti zistiť na Požitavsku je veľmi problematická záležitosť. Jedná sa o stredovek a tu archívy „zívajú“ prázdnotou.

Ku križiackym výpravám zavdali príčinu ukrutnosti, ktoré páchali mohamedánski Turci na kresťanoch na Východe, najmä vo Svätej zemi. Už na synóde v Piacenze poslovia byzanského cisára žiadali pápeža o pomoc, aby povolil najímať žoldnierov na ochranu pútnikov proti Turkom. V novembri 1095 na clermontskej synóde vyzval pápež veriacich, aby neviedli boje medzi sebou, ale aby išli oslobodiť sväté miesta kresťanov z rúk mohamedánov (Šmalik). Pápež Urban II. sa preslávil svojou iniciatívou, ktorú poskytol prvej križiackej výprave.

Rytierske rády

Rytierske rády (Ordines militares) sa formovali počas križiackych výprav za účelom obrany pútnikov do Svätej zeme, ošetrovanie ranených a chorých, duchovnou správou, obrany hradov, stráženie ciest a pod. Najstarší rytiersky rád boli Templári. Názov Templári je odvodený od sídla Templi, pri Šalamúnovom chráme. Okrem oblečenia mali prísne predpisy o správaní vo vojne. Ústup bol povolený, len ak nepriateľ bol v trojnásobnej presile. Templársky rád sa delil na rytierov (nekňazov), ktorí zachovávali celibát, spomedzi nich sa volil veľmajster rádu; kapláni-kňazi; a treťou skupinou tí, čo slúžili v zbrani a ošetrovali chorých. Každý, kto vstúpil do rádu Templárov, musel odovzdať celý svoj majetok. Tým získali Templári obrovský majetok v celej Európe. Veľká popularita a bohatstvo bolo príčinou ich zániku. Po zrušení niektorí Templári prestúpili do Nemeckého rádu alebo k Johanitom.

Rytiersky polorehoľný rád templárov bol založený v roku 1118 a to na ochranu pútnikov vo Svätej zemi, neskôr sa však venovali najmä ošetrovaniu chorých. Ide o rytiersky rád (lat.Ordines militares), ktorý sa formoval počas križiackych výprav. Templári rytieri (Milites Templi) sa zaviazali chudobe, čistote života a poslušnosti cirkvi. Prisahali, že budú ochraňovať kresťanských pútnikov na ich ceste do Svätej zeme. Potom, čo križiaci dobili Jeruzalem, Templári si hovorili „Chudobní rytieri Krista a Šalamunovho chrámu“. Svoje povolanie plnili veľmi zodpovedne. Spravovali neskôr najväčšie majetky, čo im závideli aj najbohatší králi. Nešlo o mamonársky založených mníchov, ako uvádzajú niektoré vymyslené povesti, resp. zámerná propagácia na vytvorenie obrazu o tomto ráde „temnými silami“, ktoré zo závisti alebo s cieľom získať majetok šírili aj nepravdivé informácie. Z majetku, čo nadobudli templári, financovali vojenské križiacke výpravy európskych panovníkov na ochranu Svätej zeme. V roku 1128 rytier Hugo de Poyns dožiadal od pápežských legátov schválenie rádu templárov. Rádové pravidlá pre templárov napísal sv.Bernard. V roku 1146 pápež Eugen III. schválil právo templárov na používanie znaku červeného osemhrotového kríža na bielych plášťoch. Ten sa s templárskou insígniou stotožnil natoľko, že sa doboví kronikári zmieňovali o „templárskom kríži“. Išlo o červený, rovnoramenný kríž nosený na prsiach rytierov. Templári prijali biele oblečenie cisterzianov. Arabský kronikár Ibn Rachid Nazr opisuje hrôzostrašný krvavý kríž s rozširujúcimi ramenami na konci odseknutými, ktorý budil strach na bojovom poli medzi nepriateľmi templárov.

Rytierskými rádmi boli okrem Templárov aj Johanniti (rodski a maltézski rytieri) a Nemeckí rytieri (Ordo Equitum Teutonicorum). Johaniti bol rytiersky rád založený v roku 1099 v Jeruzaleme. Rád sv. Jána, čiže maltézski rytieri ako rytiersky polorehoľný rád bol potvrdený r.1113 Paschalom II. Založil ho bl.Gerard de Tengue na ochranu jeruzalemských pútnikov a na ošetrenie nemocných. Doma nosili johaniti čierny plášť s bielym krížom, vo vojne červený oblek s bielym krížom. Rehoľa veľmi zbohatla pápežskými výsadami a z darov panovníkov. Keď padla i posledná kresťanská pevnosť Akkon v roku 1291, prešli johaniti v roku 1309 na ostrov Rodos, odtiaľ v roku 1522 na Maltu (maltézsky rád). Na Slovensku sa tento rytiersky rád usadil asi v roku 1247 po dohode rytierov s kráľom Belom IV. Johaniti mali stredisko v Nitre. Maltézski rytieri pôsobia aj v súčasnosti na Slovensku. Nemeckí rytieri boli založení roku 1191(1198) v Akkone počas 3.križiackej výpravy. Oblečenie biely plášť s čiernym krížom (čierny plášť s bielym krížom). Rád vyvíja činnosť aj dnes na Slovensku, sídlo majú vo Viedni. Roku 1115 v Jeruzaleme tiež vznikli križovníci, regulárni kanonici Božieho Hrobu. Križovníci ochraňovali Boží Hrob a pútnikov. Rozšírili sa aj do Európy a na Slovensku nemáme o nich žiadne informácie. Rytierske rády v období križiakov tešili sa veľkej obľube aj v Európe.

Nám dobre známi a Požitavsku blízki Benediktíni (Ordo Sancti Benedicti), najstaršia rehoľa západného typu, nebola rytierskym rádom, sídlila v Zoborskom kláštore v Nitre od 9.storočia asi do roku 1470. Wiching bol tiež pôvodne benediktínskym mníchom. Sv.Štefan nezaložil, ale obnovil opátstvo sv.Hipolyta na Zobore a od roku 1075 pôsobili aj v Beňadiku, v Pohraniciach (a neskôr i v Diakovciach, Ludaniciach, na Skalke, v Klíži, v Jánošovciach nad Rimavicou, v Lekýri, v Hrabkove, v Štóle v Opátskej a v Panonhalme).

Križiacke výpravy:

Kresťania už v staroveku, ako pútnici, navštevovali Svätú zem. Púte do Svätej zeme neprestali ani vtedy, keď sa v roku 637 mohamedáni zmocnili Jeruzalema. Arabi spočiatku nerobili pútnikom pri návšteve Sv. zeme ťažkosti. Ale keď sa ujala panstva nad Palestínou dynastia Fatimidov a v 11.storočí tureckí Seldžukovia, nastali problémy. Tí zneuctili posvätné miesta. Znemožňovali kresťanom navštíviť sv. miesta a preto pápež a kresťania sa nemohli nečinne pozerať na ich osud. Rozhodli sa oslobodiť Svätú zem križiackou výpravou. Jedna výprava problém nevyriešila. Spor sa riešil krížovými výpravami dvesto rokov. Problém a spory pretrvávajú dodnes. Okrajovo sa zmienime o križiackych výpravách:

I. križiacka výprava 1096 – 1099 (výprava chudoby; židovské pogromy; výprava feudáli – rytieri kniežat vedený Konrádom III; cestou križiaci prichádzajúci z Moravy plienili; v okolí Nitry odohnali križiakov; výpravy sa zúčastnilo cca 100.000 križiakov; križiaci sa zmocnili Jeruzalema Tripolisu, Galilei). Už v prvej križiackej výprave viedla jedna z ciest Uhorskom. Rímsko-nemecký kráľ Konrád napriek vznešenému poslaniu – oslobodenia Svätej zeme z rúk nevercov sa prejavil ako krutovládca a plieniteľ. Nedorozumenia a potýčky v Uhorsku vznikli po príchode oddielov vedených Volkmarom, ktorý narobil veľa škody už prechodom českou krajinou. Ukrutní boli najmä voči židom. Nitrianske kniežatstvo bolo informované a zriadilo vojenskú pohotovosť. Križiaci v rabovaní neprestali a uhorské oddiely rozdrvili oddiely plieniacich križiakov. Križiaci zahynuli už v Uhorsku a zvyšok tohto voja sa rozutekal. Križiaci šesť týždňov obliehali pohraničný hrad Mošon a pustošili okolie. Kráľovské vojsko vedené Kolomanom rozprášilo križiakov zahnalo hlboko do rakúskeho územia. Ďalšie prechody križiakov cez Uhorsko boli už disciplinovanejšie.

II. križiacka výprava 1147 – 1149 (pomsta za dobytie Jeruzalema Saracénmi; neúspechy fr. kráľa a nemec. cisára; oslobodenie Lisabonu od Maurov; spory medzi organizátormi)

III. križiacka výprava 1189 – 1192 (sultán Saladin dobil Egypt a obsadil Jeruzalem, hl. mesto križiakov Akkon; zhromaždište križiakov záp. Európy v bratislavskej Petržalke; pod vedením nem. cisára; fr. a angl. križiaci tiahli loďami; Belo III. sa odmietol zúčastniť križiackej výpravy; mladší uväznený brat vojvoda Gejza sa pridal k výprave a uhorské oddiely tvorili predný voj; vojvoda Gejza zostal v Byzancii)

IV. križiacka výprava 1202 – 1204 (stretnutie v Benátkach; obsadenie Zadaru a dalmátskych miest; dobytie Carihradu)Detská križiacka výprava 1212 („videnia“ chlapci Mikuláš z Kolína a Štefan z Marseilles; problémy s lodiarmi; predaj detí do otroctva)

V. križiacka výprava 1217 – 1221 (viedol čiastočne z vypočítavosti o Latinské cisárstvo uhorský Ondrej II a rakúsky Leopold VI; vyplávali zo Split na benátskych galenách; neúspech proti Saracénom; Uhorský kráľ Ondej II. namiesto dobývania zabezpečoval svadby svojich detí a zbieranie relikvií.)

VI. križiacka výprava 1228 – 1229 (viedol Fridrich II; diplomacia s egyptským sultánom; získanie Jeruzalemu, Betlemu a Nazaretu)

VII. Križiacka výprava 1248 – 1254 (franc. Ľudovit IX, Mameluci)

VIII. križiacka výprava 1270 (v r.1268 kresťania stratili Jaffu a Antiochiu; ostal ale prístav Akko; Ľudovít IX. sa vypravil na Východ, ale došiel len pod Kartágo, kde zomrel na mor; Akko padlo v roku 1291)

Príčinou neúspechov križiackych výprav počas dvoch storočí bolo podceňovanie cieľa celého podujatia, nedostatočnosť stredovekého vedenia vojny, osobná odvaha, stratégia a hlavne spolupráca. Križiaci ani nepoznali svojich nepriateľov. Údaje o veľkosti križiackych vojsk a ich stratách sú veľmi prehnané aj u starých pisateľoch. Čím viac sa ciele presunovali z náboženského poľa na politické, tým viac ochabovalo porozumenie a spoluúčasť más. Pápeži predpokladali u ľudí idealizmus a ten masy nemali.

Súvisiace články:
Stredovekí rytieri a rytierske rády na Požitaví 2.

Použitá literatúra a pramene:
Štefan Šmálik: Boží ľud na cestách, Lúč Bratislava 1997
Dr.Jozef Špirko: Cirkevné dejiny, zväzok II, faximilné vydanie
Ludwig Hertling S.J.: Dejiny katolíckej cirkvi, Cambridge 1983 Dobrá kniha, Canada
kol. autorov: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, Veda Bratislava, 1977
Jesenský, Matula – Po stopách Templárov na Slovensku, Goralinda 2008
Internet