Spomienky na Vianoce 1944

Bolo to obdobie druhej svetovej vojny. Na hornom Požitaví vznikla zvláštna situácia. Po potlačení SNP povstalci (partizáni a vojaci) ustúpili do hôr a dostali sa až do Pohronského Inovca a pohoria Tribeč. Postupne obsadili podhorské obce Skýcov, Hostie, Obyce a Jedľové Kostoľany a tu boli aj cez Vianoce 1944. Partizáni si vybudovali zemlianky aj v Krtinovej pod Veľkým Inovcom. V Topoľčiankach, v Machulinciach a v Zlatých Moravciach boli ubytované nemecké jednotky. Akoby bolo prímerie, bola vojna, no v našom okolí sa nestrieľalo.

Ja som v období Vianoc 1944 mal 6 rokov a 3 mesiace. Niektoré situácie som už vnímal a zapamätal som si ich. V Machulinciach boli nemeckí vojaci ubytovaní v škole, ale aj po rodinných domoch. Náš rodinný dom sa nachádzal ako posledný na ulici a odtiaľ bolo niekoľko sto metrov do lesa. V našej záhrade bol včelín a tu mali hliadku nemeckí vojaci. V jednoizbovom dome sme bývali deviati. Starí rodičia spávali v kuchyni, ich slobodný syn spával v komore, ďalší syn s manželkou a moji rodičia s dvoma deťmi spávali v prednej izbe. Večer na Božie narodenie – prvý sviatok vianočný, niečo po ôsmej hodine, prišli k nám do kuchyne dvaja neznámi muži. Chceli rozprávať osamote s mojím vtedy 33-ročným otcom. Starí rodičia odišli do komory k mladšiemu synovi a my ostatní sme zostali v izbe. Moja maminka úporne prosila otca, aby tí chlapi čo najrýchlejšie odišli, lebo ak to zbadá nemecká hliadka, všetkých nás postrieľajú. Strach sa niesol celou izbou. Neskoršie som sa dozvedel, prečo títo dvaja partizáni prišli k nám. Na našej ulici bývali v jednom dome aj niekoľkí Holanďania a Francúzi, ktorí museli bojovať po boku nemeckej armády. Títo chceli prejsť k partizánom a môj otec ich mal previesť popod horu a ukázať im cestu, kadiaľ majú ísť. My, deti, brat mal štyri roky, sme zaspali, ale dospelí čakali, čo bude ráno. Nevedeli, či dvaja neznámi sa nedostali do rúk nemeckej hliadky. Ráno, v druhý sviatok vianočný na sv. Štefana, prišiel do našej kuchyne najprv jeden Nemec. Požiadal o teplú vodu a v kuchyni sa oholil a poumýval. To isté urobil aj druhý Nemec, ten dokonca, keď zbadal nás deti, vybral fotografiu, na ktorej bol on so svojou rodinou a dieťaťom. Nastalo uvoľnenie, ale nie úplné. V dedine vznikla aj Hlinkova garda a otec sa obával, či jeden z veľmi aktívnych členov ho neudá. Sám si na jeho čiernu uniformu dobre pamätám. Ten človek po vojne vstúpil do komunistickej strany, stal sa členom Ľudových milícií a v obci bol považovaný za zaslúžilého člena KSČ. Môj otec to do svojej smrti nevedel pochopiť. Po rokoch som sa dozvedel, že otec spomínaných Francúzov a Holanďanov vyprevadil do lesa a ukázal im cestu vedľa Suchého potoka na Veľký Inovec, kde na chate bola zriadená ošetrovňa a oni sa pridali k partizánom.

Nemeckí vojaci sa na prelome rokov 1944–45 stiahli z Machuliniec a Topoľčianok do priestorov vtedajšej tehelne a do Zlatých Moraviec. Do vianočného obdobia patrí aj ďalšia spomienka. Moja matka pochádzala z Obýc a jej otec sa volal Gašpar. Na sviatok Troch kráľov nás zobrali rodičia na návštevu starého otca. Pred Obycami, vtedy ešte v nezastavenej časti obce, pri kaplnke so stromami, nás zastavila partizánska hliadka. Bol tam aj jeden občan Obýc, ktorý poznal môjho otca aj matku, tak nás do obce pustili. Keď sme popoludní chceli odísť, potrebovali sme priepustku od partizánskeho veliteľa v Obyciach, ktorú sme hliadke odovzdali. Ešte vznikla obava, či sa na ceste do Machuliniec, išli sme pešo, nestretneme s nemeckou hliadkou, ktorá prichádzala zo Zlatých Moraviec. Šťastne sme prišli domov, ale nebola to bezpečná návšteva, čo ťažko pociťovala najmä maminka. Aj takéto detstvo prežívali cez Vianoce dnešní sedemdesiatnici.

P.S. Spomínaní Francúzi a Holanďania sa pripojili k partizánom v Krtinovej, pod Veľkým Inovcom. Z nezistených príčin dňa 25.januára odišli štyria do Topoľčianok. V podvečerných hodinách ich v obci zbadala nemecká hliadka a pri prestrelke dvaja zomreli a dvaja zranení sa skryli v jednom dome na Hlavnej ulici. V ranných hodinách 26. januára 1945 nemecká hliadka našla ranených a v ten istý deň ich popravili na mieste, kde sa doteraz nachádza pomník. Až neskoršie sa zistili ich mená a presné údaje.

V boji 25. januára 1945 padli:
Július Kasser, nar.6. 7. 1915 v Mulhuese, vo Francúzsku Relf Blau, nar. 12. 12. 1914 v Sanwerku, v Holandsku.
Popravení 26. januára 1945 boli:
René Oran, nar. 14. 12. 1925 v Štrasburgu, vo Francúzsku
Cornelius Johannes Blom, nar. 17. 5. 1917 v Wardeburgu, v Holandsku.
Aj takto smutne sa zakončilo vianočné obdobie 1944 – 45. Život prináša nielen radosť, ale aj smútok.

Použitá literatúra:
Kronika obce Topoľčianky