Rákocziovci v Topoľčiankach (4. časť)

Alžbeta Rákocziová - Erdödyová, zakladateľka Škapuliarskej púte v Topoľčiankach
Po smrti svojho otca Ladislava zostala v topoľčianskom zámku Alžbeta Rákocziová mladšia so služobníctvom a snažila sa plniť príkazy cisárskeho dvora. Kráľ Leopold I. armádnym rozkazom zo dňa 15.decembra 1664 nariadil vyslať do ohrozených Topoľčianok nemeckých žoldnierov, aby ochránili pevnosť, lebo Turci sa už valili horným Požitavím. Už na Vianoce roku 1664 prichádzali do mestečka veľké oddiely nemeckých vojakov a násilím obsadzovali domy dokonca aj voľné priestory v samom Topoľčianskom zámku. Pod ich tlakom mladá Alžbeta Rákocziová aj so svojím služobníctvom Topoľčianky dočasne opustila a odsťahovala sa na bezpečnejší Hrušov. Tu si krátila čas potulkami po hlbokých lesoch a zaoberala sa zbieraním zbraní a poľovníckych trofejí. Najradšej však mala poľovačky, pre ktoré si vyslúžila prívlastok Topoľčianska Diana.

V samotných Topoľčiankach župa aj napriek nariadeniu cisára s opevňovaním zámku otáľala. Obávala sa, že po vyhlásení topoľčianskej pevnosti za vojenský objekt, Turci by mestečko pozbavili ochranného štatútu otvoreného mesta, a tak by sa Topoľčianky celkom oprávnene stali terčom ich zvýšených útokov. Bolo všeobecne známe, že opevnené pevnosti Turkov iba provokovali a že s obrancami posádkového mesta zaobchádzali obzvlášť kruto. V roku 1667 sa Alžbeta Rákocziová vydala za grófa Adama Imricha Erdödyho. Ten hneď ako prišiel do Topoľčianok, prikročil k najnutnejším opravám opevneného zámku, ako to župe nariadil cisár. Opevňovacie práce však už Adam Erdödy nedokončil. Po polročnom, veľmi šťastnom manželstve náhle zomrel. Alžbeta si podľa vtedajšej módy ( ktorú zrušila až cisárovná Mária Terézia) obliekla biele šaty. Biela farba bola farbou smútku. Tak prišla aj k druhému, známejšiemu pomenovaniu Topoľčianska biela pani. Biele šaty však dlho nenosila. Čoskoro sa mladá vdova vydala za jeho brata Juraja Erdödyho, ktorý bol v tom čase v Topoľčiankach tekovským hlavným županom. Zakrátko sa však ukázalo, že jej nový manžel nemá charakterové vlastnosti nebohého brata Adama. Jurajovi chýbali morálne zásady ako čestnosť, skromnosť a kompromiselnosť. Išlo mu iba o ľahko dosiahnuteľnú politickú kariéru a majetkový prospech. Alžbeta pri ňom veľmi trpela a postupne sa mu odcudzovala. Neskoršie bol Juraj Erdödy ako nespoľahlivý prívrženec cisára presunutý z funkcie hlavného tekovského župana – vzhľadom na dôležitú strategickú úlohu Tekovskej župy – do vzdialenej, chudobnej a Turkami neohrozovanej Oravskej župy, čo sa ho citeľne dotklo. Po jeho odchode z Topoľčianok Alžbeta zostala v pevnosti sama. Tam sa v roku 1682 dozvedela, že jej muž Juraj sa zaplietol do proticisárskeho povstania, na ktorého čele stál magnát a oligarcha Imrich Thököly. Alžbeta ako verná a oddaná prívrženkyňa cisárskeho dvora a horlivá katolíčka nevedela sa zmieriť s touto skutočnosťou. Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 sa politické pomery začali meniť, čo si uvedomil aj Juraj Erdödy. Už v roku 1684 sa z Oravy odoberá do Bratislavy, aby pred cisárskymi poverencami oľutoval svoj odklon od cisára a nanovo mu prisahal vernosť. Ako kajúcnik sa vracia do Topoľčianok a čakal tam od cisára nejakú primeranú funkciu, ktorá však neprichádzala. Po návrate do Topoľčianok jeho manželka Alžbeta zotrvala s ním už len vo formálnom manželstve a úplne sa oddala náboženskému a charitatívnemu programu. Jej sestra Annamária za svojho života ju pri svojich topoľčianskych návštevách nadchla pre kult Panny Márie karmelskej, ktorej bol zasvätený jej rád. Po porážke Turkov pri Viedni Alžbeta vykonala ďakovnú púť. Okrem iných miest navštívila aj horu Karmel, kde sa oboznámila s pravidlami rehole sv. Škapuliara. Predstaveného požiadala o povolenie založiť na svojom panstve v Topoľčiankach Bratstvo sv. Škapuliara. Povolenie muselo byť schválené aj domácou cirkevnou vrchnosťou. Poslala teda žiadosť vtedajšiemu uhorskému primasovi v Ostrihome arcibiskupovi Jurajovi Selepčénimu ( rodákovi zo Slepčian). Žiadosti vyhovel s prehlásením, že je veľmi šťastný, že v jeho Tekovskej stolici, kde je županom, bude miesto, ktoré sa stane ohniskom mariánskej úcty. Juraj Selepčéni, ktorý bol aj miestokráľom Uhorska, zakrátko v roku 1685 zomrel. Vo vybavovaní tejto záležitosti pokračoval jeho nástupca Juraj Sečéni. Podal žiadosť pápežovi Inocentovi XI., ten s radosťou vyhovel grófke Alžbete Rákocziovej a v roku 1686 poveril uhorského primasa v Ostrihome arcibiskupa Juraja Sečéniho založiť v Topoľčiankach Bratstvo sv. Škapuliara. Zároveň povolil konať každoročnú púť v nesledujúcu nedeľu po sviatku Škapuliarskej Panny Márie (16.júla). Povolenie bolo doložené dekrétom, ktorý vystavil hlavný predstavený karmelitánov.

Pápež Inocent XI. poslal grófke Alžbete aj osobný dar obraz Panny Márie Škapuliarskej od talianskeho umelca. Obraz mal strieborný rám, v ktorom boli uložené pozostatky svätých, teda bol aj relikviárom. Alžbeta pripravila pre obraz dôstojné miesto na oltári v novozriadenej zámockej kaplnke, kde bol vystavený až do roku 1953. Potom bol umiestnený vo farskom kostole. V roku 1973 pod zámienkou reštaurovania ho neznámi zlodeji odcudzili a doposiaľ sa nenašiel. Bratstvo sv.Škapuliara v Topoľčiankach bolo založené 16.júla 1686 osobne arcibiskupom Jurajom Sečénim. Od tohto dátumu sa koná v Topoľčiankach každoročne mariánska púť.

Juraj Erdödy v Topoľčiankach ďalej trpezlivo čakal na priaznivé cisárske rozhodnutie, ale na cisárskom dvore stratil všetku dôveru. V roku 1688 ho odsunuli do chudobnej, povstaniami zmietanej a morom poznačenej Šarišskej župy do funkcie hlavného župana. V Topoľčiankach opäť ponechal Alžbetu samu na seba. Vtedy dozrieva jej charitatívna činnosť, ktorá vyvrcholila v roku 1698 založením nemocnice, starobinca a sirotinca v parkovom objekte. Biely pavilón, ktorý vtedy stál na mieste dnešných skleníkov, bol označovaný aj ako Biely špitál, podľa farby vápna, ktorým bol natretý z dezinfekčných dôvodov, mal dve nemocničné izby. Jedna bola vyhradená pre mužov, druhá pre ženy a obe mali po šesť lôžok. Vedľa nich bola miestnosť, ktorá bola vyhradená pre špitálneho felčiara (doktora). Starobinec a sirotinec boli tiež v tom istom objekte, ale o ich kapacite nie sú záznamy. O Alžbete Rákocziovej mladšej (Erdödyovej) sa rozprávalo, že počas cholery osobne navštevovala postihnutých. Biely pavilón počas vyčíňania cholery slúžil aj ako protiepidemický útulok. Za tieto zásluhy jej ostrihomský prímas Leopold Kolonich udelil ojedinelé vyznamenanie – Rytiersky rád, ktoré v Uhorsku nosilo dokonca len veľmi málo významných mužov.

Koncom roku 1703 prichádza do Topoľčianok vzdialený príbuzný Alžbety posledný protihabsburský feudál magnát František II. Rákoczi. Alžbeta znova opustila Topoľčianky a odchádza na Hrušov. Podľa niektorých prameňov odišla na jeseň v roku 1703 do Novigradu v Chorvátsku. V júli 1707 v Šarišskej stolici pravdepodobne na mor zomrel aj druhý manžel Alžbety Rákocziovej Juraj Erdödy. Ani Alžbeta ho dlho neprežila. O štyri mesiace po jeho smrti 8. novembra 1707 zomrela v Novigrade aj Topoľčianska biela pani Alžbeta Rákocziová mladšia. Manželstvo Alžbety a Juraja bolo bezdetné.



Použitá literatúra:
Štefan Čepček : Topoľčianky, Tatran Bratislava, 1983
Pavol Hudík : Topoľčianky, Sprint dva Bratislava, 2010
Ľudmila Hromadová : Kaštieľ v Topoľčiankach, Šport Bratislava, 1959
Laco Zrubec : Hrušovské truhlice, SS spisovateľov, 2004