Rákocziovci v Topoľčiankach (3. časť)

Ladislav Rákoczi – syn Pavla Rákocziho

Pavel Rákoczi zomrel koncom januára 1659 a dňom 1. februára toho istého roku celý majetok dedí syn Ladislav s manželkou Alžbetou, rodenou Bánffyovou z Veľkého Michala, ktorá pochádzala z bohatej šľachtickej rodiny pánov z Lučenca (Lossoczi). Ladislav sa narodil v roku 1636, vychovaný bol vo Viedni pod patronátom arcibiskupa Lipaiho. Postupom času sa stal dedičným županom Šarišskej stolice. Bol stoličným hodnostárom a feudálnym zemepánom.

Ladislav Rákoczi hneď po prevzatí majetku v Topoľčiankach pustil sa do prestavovania pevnosti. Rozšíril tehelňu, ktorú vystaval Ján Topoľčiansky – Turkobijec a vybavil ju novými pecami. Do Topoľčianok povolal desať cigánskych rodín a usadil ich na neďalekú Cigánsku chrasť (dodnes názov Cigánska pažiť). Zamestnal ich spracovaním hliny a formovaním surových tehál. Novú budovu pevnosti prestaval na jej starých základoch do veľkého nepravidelného štvorca a po dohotovení mala vyše sto obytných miestností.

Pri prestavbe dal urobiť na severnej, východnej a čiastočne aj na západnej strane nádvoria nové arkády a logie, ako ich poznáme ešte aj dnes. Zásluhou jeho manželky Alžbety baštu na severozápadnej strane prebudovali na zámockú kaplnku. Tieto práce boli ukončené v roku 1662, ako to vyplýva aj zo zachovaného latinského nápisu nad portálom východnej brány.

S topoľčianskym zámkom súčasne opravil aj hrad Hrušov a nad jeho vstupnú bránu dal do kameňa vytesať rok 1662. Ešte koncom 19. storočia ho tam videl český cestovateľ Adámek, ktorý sa o tom zmieňuje vo svojom cestopise po Slovensku. Ako sa v 20.storočí nápis stratil, niet žiadnych písomných správ.

Ladislav na Hrušove vybudoval kamennú hradbu druhého predhradia spoločne s vežou nad vstupnou bránou na severnej strane, opatrenou padacím mostom na prístupe do hradného areálu. Na rozdiel od svojej manželky sa Ladislav na Hrušove málo zdržiaval.

Na hospodárske posilnenie Topoľčianok Ladislav Rákoczi požiadal cisára Leopolda I. o súhlas s vydržiavaním jarmokov a to na Tri krále (6. január), na deň sv.Jána Krstiteľa (24. jún) a na deň sv. Kataríny (25. november). Jarmoky podnietili rozvoj miestneho ovocinárstva a zahradníctva, ako aj rozvoj remesiel. Tak sa v mestečku vytvorilo obchodné centrum pre celé okolie. Do Topoľčianok sa z celého okolia hrnuli trhovníci, kupci, obchodníci, vandrovní žobráci, rôzni potulní komedianti, putujúci hudobníci, množstvo kupujúcich, čím sa miestny rínok stal, v dnešnej reči nákupným strediskom celej Tekovskej župy.

Roku 1663 sa už zdalo, že tlak Turkov na Tekovskú župu ochabuje. Preto Ladislav Rákoczi požiadal cisára Leopolda I. o zrušenie stálej cisárskej posádky v Topoľčiankach. Ladislav sa však mýlil. Cisár mal o celkovej situácii spoľahlivejšie informácie ako od základných udalostí vzdialený vidiecky šľachtic. Lebo 15. septembra 1663 Turci s päťdesiattisícovou armádou začali plieniť príľahlú Nitriansku a Tekovskú župu, z ktorých do zajatia odvliekli vyše 150 000 ľudí.

Keď sa udalosti takto vyvinuli, namiesto odvolania cisárskej posádky pripochodovali do Topoľčianok 15.mája 1664 ďalšie veľké útvary cisárskej armády a o tri dni neskôr po Wesselényiho dobytí Levíc, aj celá levická cisárska posádka. Takto zrazu bolo mestečko preplnené armádou a jej pomocnými zložkami. Pre nedostatok ubytovacích priestorov v kasárňach množstvo vojakov umiestnili po domoch topoľčianskych obyvateľov. Takto na domácich dopadla nemalá ťarcha. Podľa armádneho poriadku bol ubytovateľ pvinný ubytovanému vojakovi poskytnúť posteľ, drevo, sviečku a týždenne päť funtov mäsa a štrnásť funtov chleba (1 funt = 0,4 kilogramu). Keď ubytoval jazdca, musel mu pre koňa týždenne dať pol druha merice ovsa a desať funtov sena. Za všetko mal vojak platiť domácim týždenne jeden toliar. Túto čiastku však cisárski žoldnieri nikdy pri sebe nemali. Jednak s výplatou ich žoldu boli vždy ťažkosti, a keď ho aj dostali, rýchle ho premárnili.

Turci dobyli Levice a po prekročení Hrona mali otvorenú cestu na celé Pohronie a na horné Požitavie. Plynulý rozvoj mestečka Topoľčianky bol ohrozený.

Ladislav Rákoczi sa prihlásil do armády. Chcel byť nasadený do protitureckých bojov v priestore Topoľčianok. Odvelili ho a aj s jeho vojenskou jednotkou ho poslali do Varadína (dnes Oradea) v rumunskom Sedmohradsku. Prekvapujúci útok proti tureckej presile sa mu nepodaril a sám padol v boji. Bolo to 17.mája 1664. Do Topoľčianok sa už nevrátil. V topoľčianskom zámku zostala jeho dcéra Alžbeta Rákocziová mladšia so služobníctvom.

Alžbeta Rákocziová, rod. Bánffyová

Alžbeta Rákocziová, rod.Bánfyová bola manželka Ladislava Rákocziho, s ktorým mala dve dcéry. Mladšiu dcéru Annamáriu už pri narodení zbožná matka Alžbeta zasvätila Bohu. Stala sa mníškou karmelitánskeho rádu v Lehniciach na Žitnom ostrove, kde ešte mladá zomrela na zákernú tuberkulózu.

Staršia dcéra Alžbeta zostala v Topoľčiankach a jej osudy sa viažu na toto mestečko. Alžbeta Rákocziová, matka, mala veľké obavy z blížiaceho sa tureckého nebezpečenstva. Väčšinu času prežívala na hrade Hrušov. Jej manžel sa na Hrušove málokedy zdržiaval. Bol zaujatý štátnickými záležitosťami najmä v Sedmohradsku. Mal za úlohu diplomatickou cestou čeliť tureckej expanzii, lebo turecké nájazdy boli v týchto časoch časté, prudké a nebezpečné. Predstavitelia mnohonárodnostného Uhorska dôverovali manželovi Alžbety Rákocziovej, Ladislavovi, vojvodovi v Sedmohradsku, že svojou lojálnou politickou diplomaciou prinúti Turkov ak nie k odchodu, tak aspoň k pokojnému spolunažívaniu.

Neustále presuny cisárskych vojsk a uhorských táborov z jedného miesta na druhé, ďalej vpády Turkov, vyčínanie cudzích a domácich žoldnierov a obete domáceho ľudu v bojoch, vyčerpali obyvateľstvo krajiny na dno. Cisár predpokladal, že Ladislav Rákoczi kompromisom vyrieši dobré vzťahy medzi bojujúcimi stranami. Aby jeho rodina nebola na dosah tureckej moci, odsťahovali sa na Hrušov. Na skalisku lemovanom roklinami, ktoré sa ťažko dobývalo, bola istota pokoja. Príchodom Alžbety Rákocziovej nastali pre Hrušov nové časy. Jej pobyt na Hrušove opisuje spisovateľ a historik Laco Zrubec v knihe Hrušovské truhlice aj takto : „Keď pricestovala z Topoľčianok na Hrušov po mierne kľukatej ceste kočom, ktorá netrvala dlhšie ako jednu hodinu, tešila sa. Služobníctvo sa radovalo, hoci nikdy nevedelo, čo sa na hrade pripravuje. Ale ani to, aké nové povinnosti ich čakajú.

Služobníctvo na hrade Hrušov bolo prísne zaviazané mlčaním, ktoré nekompromisne vyžadovala hradná pani Alžbeta Rákocziová. V každom smere si počínala opatrne. Bola to šarmantná kráska, vždy odetá do noblesnych šiat. Väčšinou sa obliekala do belasých zamatových šiat. Na jej róbe nikdy nechýbali čipky, náramky a náušnice. Tmavogaštanové vlasy jej siahali na plecia. Bola štíhlej postavy a nosila odev, ktorý jej priliehal k telu. Vždy bola elegantná a dobre naladená. Jej pekný driek obdivovali mnohí mladíci. Avšak pre mužov bola vždy hádankou.

Alžbeta žila v Topoľčiankach svoj povinný život, ten skutočný prežívala na Hrušove. A ten sa jej stal aj osudným. Často ju napádali aj iné myšlienky ako zábava. Všetko sa raz pominie, všetkému bude raz koniec. Hútala často a túto vetu si opakovala, keď jej bolo úzko pri srdci. V osudný deň mala aj hrozitánsky sen. Prenasledovali ju turecké hordy. Videla zakrvavené telá, ako turecké vojská vyháňajú ľudí z príbytkov, ako ženú mladých mužov a devy do táborov, aby ich napokon odvliekli do srdca Osmanskej ríše. Bola celá bez seba. Zdalo sa jej, že sa blíži koniec sveta. Hradná pani Rákocziová čakala nielen koniec sveta, ale veľmi sa obávala tureckých dobyvateľov, ktorí obsadia hrad, zmocnia sa truhlíc, zviažu jej ruky, nohy, korbáčmi ju budú bičovať až do krvi. Zhrozila sa nad týmito predstavami. Nechcela, aby sa živá dostala Turkom do rúk. Vyšla na hradnú vežu Hrušova. Rozhliadla sa po okolí, rozlúčila sa so svetským životom a skočila. Písal sa rok 1663.“ Takto píše o Alžbete Rákocziovej Laco Zrubec. Štefan Čepček v knihe Topoľčianky píše, že na Hrušove náhle zomrela. Podľa miestnej povesti vraj vyskočila z hradného okna, aby sa živá nedostala Turkom do rúk.

Jej dcéra Alžbeta Rákocziová jej vystrojila v Topoľčiankach veľký a pompézny pohreb. Ešte v tom istom roku dala jej dcéra namaľovať obraz, ako jej matka leží v životnej veľkosti v honosných šatách vystretá na katafalku. Obraz namaľoval neznámy benediktínsky mních z pannonhalmského kláštora, ktorý sa pred Turkami uchýlil do Topoľčianok. Obraz je dodnes zavesený nad vchodom v zámockej kaplnke. Dopĺňa ho aj latinský text, ktorý v preklade do slovenčiny znamená : „Kým som priadla niť života, bola som ako perla, bola som kvet. Teraz som už len ako hmla, ako dym, prach a popol.“