Rákocziovci v Topoľčiankach (2. časť)
Pavol Rákoczi v Topoľčiankach
Svadbou Anny Hetessiovej s Pavlom Rákoczim prešli Topoľčianky s hradom Hrušov a ostatnými majetkami do rúk príbuzných najvplyvnejšej sedmohradskej šľachty – do rodiny Rákócziovej. Keď sa Anna Hetessiová vydala za Pavla Rákocziho, mestečko malo 137 domov, z čoho tri domy boli opustené. Život sa sústreďoval na vtedajšom rínku, ktorý stál pri potoku pred budovou dnešného kultúrneho domu. V strede mestečka, kde je teraz pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne, stála budova topoľčianskej mýtnice. Za panstva Pavla Rákocziho sa život v Topoľčiankach upokojil a vytvoril tak predpoklady pre ich postupný rast a dobré hospodárenie. Nové panstvo zamestnávalo vo svojich službách mnoho miestnych obyvateľov, pretože priestor vtedajšej pevnosti bol rozsiahly. Okrem samotnej pevnosti ho tvorili dve kúrie, ktoré stáli v terajšom parku, centrálny majer so štvorposchodovou sýpkou, veľkou stodolou, maštaľami, kočiarňou a bytmi panského služobníctva. Ďalší majer bol v strede mestečka. Rákocziovci ako zemepáni boli ku svojim poddaným ľudskejší v porovnaní s pánmi Topoľčianskych. Za Pavla Rákocziho dochádza na hrade Hrušov k rozšíreniu juhovýchodnej časti predhradia o novú hradbu. V severnej časti vzniklo schodisko na horný hrad. Robili sa aj ďalšie úpravy. Celý kultúrny život Topoľčianok sa sústreďoval v miestnej ľudovej škole, ktorá sa po prvý raz zjavuje v historickom materiáli roku 1564. Škola stála na rohu dnešnej Kostolnej a Hlavnej ulice pri ceste vedúcej na Skýcov. Udržala sa tam až do konca 19.storočia. Vyučovalo sa podľa bežných osnov vtedajších cirkevných škôl a celá výučba bola pod kontrolou a patronátom miestneho feudála, v tomto období Pavla Rákocziho. Učebná látka sa skladala z vyučovania katechizmu, životopisov svätých, nácviku náboženských piesní a kolied a najmä k poslušnosti a úcte k svojmu zemepánovi a cirkevnej vrchnosti. V malom rozsahu sa na nej vyučovali základy čítania, písania a počtov. Ako vyplýva z tejto osnovy, základnou zložkou výuky bolo náboženstvo, ktoré sa postupne zosilňovalo, keďže v Uhorsku znovu začala stúpať vlna silnej rekatolizácie. V tomto kraji rekatolizáciu riadili levickí jezuiti, ktorých tam v roku 1624 usadil ostrihomský prímas so sídlom v Trnave Peter Pázmány.
Topoľčianky sídlom župy a okresu
Vzhľadom na neisté položenie hlavného stoličného centra Starý Tekov a sídelného centra stolice Levíc cisárski generáli navrhli kvôli tureckému nebezpečenstvu preložiť sídlo Tekovskej stolice na bezpečnejšie miesto. Rozhodnutie padlo na Topoľčianky, lebo ležali na pokraji hôr a mali aj pevnosť, ktorej vojenská hodnota bola v silnej posádke. Tak sa Topoľčianky v roku 1561 stávajú sídlom Tekovskej stolice a súčasne aj sídlom okresu. Okrem stoličných a okresných úradníkov začali do mestečka prichádzať aj remeselníci a obchodníci. Stavali sa kasárne, ubytovne pre dôstojníkov, sedriálna trestnica a pre židovských obchodníkov synagóga. Bolo to obdobie zlatého veku topoľčianskych remeselníkov. Mestečko v roku 1659 evidovalo štyroch hrnčiarov, dvoch čižmárov, jedného kováča, jedného sitára, jedného kožušníka, dvoch halenárov a viac súkenníkov. Súkenníci si pri vodnej hati na Hostianskom potoku (tam, kde je drevený most na ceste k budove Štátnych lesov) postavili súkenné stupy. Hospodársky rozmach bol aj dôvodom, že Topoľčianky boli už v roku 1600 povýšené na mesto aj oficiálne a to s právom používať pečiatku SIGILVM OPIDI KISTOPOLCAN ako aj mestský erb. Znak erbu tvoril ovocný strom, vľavo od neho bol baránok s dvojkrížom a vpravo koza. Odtlačok mestskej pečate z roku 1660 sa nachádza na písomnosti z roku 1745, ktorá je uložená v archíve Tekovskej župy v Budapešti. Pečiatka miestnych cechov s cechovým archívom, cechovou truhlicou a korbáčom, ktorým sa učni pasovali za tovarišov, sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Miestne obyvateľstvo sa však aj naďalej živilo poľnohospodárskou výrobou, či už na urbárskych roliach, ktoré v poddanskom pomere obhospodárovalo na vlastné náklady a malo ich v trvalom úžitku, alebo ako želiari na veľkostatkoch svojich zemepánov, ktoré sa volali alodium. V roku 1723 sa postupne sídlo župy začalo sťahovať do Zlatých Moraviec. Od roku 1735 sa stali stálym sídlom Tekovskej župy Zlaté Moravce, čo bolo až do roku 1923.
Turecké nebezpečenstvo pre Topoľčianky aj za Rákocziovcov
Pod sústavným tlakom tureckých nájazdov do bezprostrednej blízkosti Topoľčianok župa v záujme svojej bezpečnosti uzavrela s Turkami v roku 1618 zmluvu, v ktorej si župa kladie iba jedinú podmienku. Aby Topoľčianky ako sídlo Tekovskej župy a okresu boli ušetrené od prepadov a nájazdov tureckých síl. Mal to zabezpečiť štatút tzv. otvoreného mesta. Župa v záujme svojej bezpečnosti odovzdala z celkového počtu 31 dedín Malotopoľčianskeho okresu do tureckej správy dokopy 24 dedín. Takýmto nízkym, nedôstojným a zbabelým spôsobom si predstavenstvo župy obetovaním tisícok poddaných nešťastníkov zaistilo vlastné pohodlie. Nie však nadlho. Turecký tlak ustavične ohrozoval Topoľčianky, preto sa stolica v roku 1634 na schôdzke župných stavov rozhodla Topoľčianky dôslednejšie chrániť. Hlavným programom tejto obrany bolo trvalé udržiavanie vojenskej posádky. Napriek zmluve a dohode v roku 1649 vtrhli Turci aj do samých Topoľčianok. Miestna posádka sa im postavila na odpor, Turci ju však potlačili ďaleko do polí a donútili na ústup. Kým jadro tureckých síl bojovalo s miestnou posádkou na roliach mimo obydlí, časť tureckých tlúp vnikla do nechráneného mestečka, vydrancovala ho a vypálila. Vypálené mestečko sa z úderu ešte ani dobre nespamätalo a už o tri roky zažilo ďalší turecký nájazd, stalo sa to 20.augusta 1652. Teda ani dohoda z roku 1618, uzatvorená medzi Tekovskou župou a tureckým velením o postavení Topoľčianok ako otvoreného mesta, ani ich výhodná strategická poloha tejto pohrome zabrániť nemohla. Na rozkaz cisára Leopolda I. topoľčiansku pevnosť v roku 1655 opevnili palisádami a ohradili vodnou priekopou. Turecké nebezpečenstvo hrozilo Topoľčiankam až do úplnej porážky Turkov. Za panstva Rákocziovcov sa výrazné zmeny prejavili ako na fasáde opevneného zámku, tak i v samotnom mestečku.
Použitá literatúra:
Štefan Čepček : Topoľčianky, Tatran Bratislava, 1983
Pavol Hudík : Topoľčianky, Sprint dva Bratislava, 2010
Ľudmila Hromadová : Kaštieľ v Topoľčiankach, Šport Bratislava, 1959
Svadbou Anny Hetessiovej s Pavlom Rákoczim prešli Topoľčianky s hradom Hrušov a ostatnými majetkami do rúk príbuzných najvplyvnejšej sedmohradskej šľachty – do rodiny Rákócziovej. Keď sa Anna Hetessiová vydala za Pavla Rákocziho, mestečko malo 137 domov, z čoho tri domy boli opustené. Život sa sústreďoval na vtedajšom rínku, ktorý stál pri potoku pred budovou dnešného kultúrneho domu. V strede mestečka, kde je teraz pomník padlým v prvej a druhej svetovej vojne, stála budova topoľčianskej mýtnice. Za panstva Pavla Rákocziho sa život v Topoľčiankach upokojil a vytvoril tak predpoklady pre ich postupný rast a dobré hospodárenie. Nové panstvo zamestnávalo vo svojich službách mnoho miestnych obyvateľov, pretože priestor vtedajšej pevnosti bol rozsiahly. Okrem samotnej pevnosti ho tvorili dve kúrie, ktoré stáli v terajšom parku, centrálny majer so štvorposchodovou sýpkou, veľkou stodolou, maštaľami, kočiarňou a bytmi panského služobníctva. Ďalší majer bol v strede mestečka. Rákocziovci ako zemepáni boli ku svojim poddaným ľudskejší v porovnaní s pánmi Topoľčianskych. Za Pavla Rákocziho dochádza na hrade Hrušov k rozšíreniu juhovýchodnej časti predhradia o novú hradbu. V severnej časti vzniklo schodisko na horný hrad. Robili sa aj ďalšie úpravy. Celý kultúrny život Topoľčianok sa sústreďoval v miestnej ľudovej škole, ktorá sa po prvý raz zjavuje v historickom materiáli roku 1564. Škola stála na rohu dnešnej Kostolnej a Hlavnej ulice pri ceste vedúcej na Skýcov. Udržala sa tam až do konca 19.storočia. Vyučovalo sa podľa bežných osnov vtedajších cirkevných škôl a celá výučba bola pod kontrolou a patronátom miestneho feudála, v tomto období Pavla Rákocziho. Učebná látka sa skladala z vyučovania katechizmu, životopisov svätých, nácviku náboženských piesní a kolied a najmä k poslušnosti a úcte k svojmu zemepánovi a cirkevnej vrchnosti. V malom rozsahu sa na nej vyučovali základy čítania, písania a počtov. Ako vyplýva z tejto osnovy, základnou zložkou výuky bolo náboženstvo, ktoré sa postupne zosilňovalo, keďže v Uhorsku znovu začala stúpať vlna silnej rekatolizácie. V tomto kraji rekatolizáciu riadili levickí jezuiti, ktorých tam v roku 1624 usadil ostrihomský prímas so sídlom v Trnave Peter Pázmány.
Topoľčianky sídlom župy a okresu
Vzhľadom na neisté položenie hlavného stoličného centra Starý Tekov a sídelného centra stolice Levíc cisárski generáli navrhli kvôli tureckému nebezpečenstvu preložiť sídlo Tekovskej stolice na bezpečnejšie miesto. Rozhodnutie padlo na Topoľčianky, lebo ležali na pokraji hôr a mali aj pevnosť, ktorej vojenská hodnota bola v silnej posádke. Tak sa Topoľčianky v roku 1561 stávajú sídlom Tekovskej stolice a súčasne aj sídlom okresu. Okrem stoličných a okresných úradníkov začali do mestečka prichádzať aj remeselníci a obchodníci. Stavali sa kasárne, ubytovne pre dôstojníkov, sedriálna trestnica a pre židovských obchodníkov synagóga. Bolo to obdobie zlatého veku topoľčianskych remeselníkov. Mestečko v roku 1659 evidovalo štyroch hrnčiarov, dvoch čižmárov, jedného kováča, jedného sitára, jedného kožušníka, dvoch halenárov a viac súkenníkov. Súkenníci si pri vodnej hati na Hostianskom potoku (tam, kde je drevený most na ceste k budove Štátnych lesov) postavili súkenné stupy. Hospodársky rozmach bol aj dôvodom, že Topoľčianky boli už v roku 1600 povýšené na mesto aj oficiálne a to s právom používať pečiatku SIGILVM OPIDI KISTOPOLCAN ako aj mestský erb. Znak erbu tvoril ovocný strom, vľavo od neho bol baránok s dvojkrížom a vpravo koza. Odtlačok mestskej pečate z roku 1660 sa nachádza na písomnosti z roku 1745, ktorá je uložená v archíve Tekovskej župy v Budapešti. Pečiatka miestnych cechov s cechovým archívom, cechovou truhlicou a korbáčom, ktorým sa učni pasovali za tovarišov, sú uložené v Slovenskom národnom múzeu v Martine. Miestne obyvateľstvo sa však aj naďalej živilo poľnohospodárskou výrobou, či už na urbárskych roliach, ktoré v poddanskom pomere obhospodárovalo na vlastné náklady a malo ich v trvalom úžitku, alebo ako želiari na veľkostatkoch svojich zemepánov, ktoré sa volali alodium. V roku 1723 sa postupne sídlo župy začalo sťahovať do Zlatých Moraviec. Od roku 1735 sa stali stálym sídlom Tekovskej župy Zlaté Moravce, čo bolo až do roku 1923.
Turecké nebezpečenstvo pre Topoľčianky aj za Rákocziovcov
Pod sústavným tlakom tureckých nájazdov do bezprostrednej blízkosti Topoľčianok župa v záujme svojej bezpečnosti uzavrela s Turkami v roku 1618 zmluvu, v ktorej si župa kladie iba jedinú podmienku. Aby Topoľčianky ako sídlo Tekovskej župy a okresu boli ušetrené od prepadov a nájazdov tureckých síl. Mal to zabezpečiť štatút tzv. otvoreného mesta. Župa v záujme svojej bezpečnosti odovzdala z celkového počtu 31 dedín Malotopoľčianskeho okresu do tureckej správy dokopy 24 dedín. Takýmto nízkym, nedôstojným a zbabelým spôsobom si predstavenstvo župy obetovaním tisícok poddaných nešťastníkov zaistilo vlastné pohodlie. Nie však nadlho. Turecký tlak ustavične ohrozoval Topoľčianky, preto sa stolica v roku 1634 na schôdzke župných stavov rozhodla Topoľčianky dôslednejšie chrániť. Hlavným programom tejto obrany bolo trvalé udržiavanie vojenskej posádky. Napriek zmluve a dohode v roku 1649 vtrhli Turci aj do samých Topoľčianok. Miestna posádka sa im postavila na odpor, Turci ju však potlačili ďaleko do polí a donútili na ústup. Kým jadro tureckých síl bojovalo s miestnou posádkou na roliach mimo obydlí, časť tureckých tlúp vnikla do nechráneného mestečka, vydrancovala ho a vypálila. Vypálené mestečko sa z úderu ešte ani dobre nespamätalo a už o tri roky zažilo ďalší turecký nájazd, stalo sa to 20.augusta 1652. Teda ani dohoda z roku 1618, uzatvorená medzi Tekovskou župou a tureckým velením o postavení Topoľčianok ako otvoreného mesta, ani ich výhodná strategická poloha tejto pohrome zabrániť nemohla. Na rozkaz cisára Leopolda I. topoľčiansku pevnosť v roku 1655 opevnili palisádami a ohradili vodnou priekopou. Turecké nebezpečenstvo hrozilo Topoľčiankam až do úplnej porážky Turkov. Za panstva Rákocziovcov sa výrazné zmeny prejavili ako na fasáde opevneného zámku, tak i v samotnom mestečku.
Cisár Leopold
Hrad Hrušov
Použitá literatúra:
Štefan Čepček : Topoľčianky, Tatran Bratislava, 1983
Pavol Hudík : Topoľčianky, Sprint dva Bratislava, 2010
Ľudmila Hromadová : Kaštieľ v Topoľčiankach, Šport Bratislava, 1959
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43