Poľovníctvo ako hlavné a vedľajšie zamestnanie (6.časť)

Tradície, obyčaje a zvyky v poľovníctve
Výrazným prvkom v živote poľovníckej komunity je i dodržiavanie istých nepísaných pravidiel, zásad a pravidiel, ktoré ich odlišujú od ostatných „smrteľníkov“. Jedným z takýchto ukážok je samozrejme aj používanie špecifického slangu. Poľovnícka reč neobsahuje len knižné slová a výrazy, ale čerpá z bohatstva hovorovej reči. Mnoho výrazov pritom nemá slovenský pôvod, ale pochádza väčšinou z nemčiny, alebo češtiny. Ide napr. o slová ako: jáger – horár, pirš – posliedka, lauf – hlaveň, feršlus – záver, šús - výstrel, brunft – ruja, štecher – napináčik. Poľovníkovi, ktorý poľuje iba za účelom zabezpečenia sa mäsom a nedáva prednosť trofeji sa zvykne hovoriť – pečienkár.
Čo sa týka poľovníckych zvyklostí, obyčajov a pravidiel, tieto vznikali ešte v čase, keď sa lovu venovali hlavne predstavitelia šlachty a majetnejšia vrstva vznikajúcich podnikateľov. Pri love by mal každý „pravý“ poľovník dodržiavať aj určité zásady. Medzi iným aj tú, že nikdy nestrieľa do vedúcej, alebo vodiacej samice s mláďaťom, nesmie zver usmrtiť spôsobom, pri ktorom by zbytočne trpela a mal by po zásahu prejaviť zveri úctu, čo platí aj pri love škodnej zveri. To najcennejšie, čo v profesionálnom živote poľovníka pretrvalo je šetrný a úctyhodný vzťah k živej i ulovenej zveri, k svojim pomocníkom pri love, ako i ostatným poľovníkom.
K najdôležitejším poľovníckym zásadám patrí okrem zaobchádzania so zverou aj dodržiavanie poľovníckej etikety. Tá platí aj pri vzájomných kontaktoch medzi poľovníkmi. Úspešnému lovcovi sa pocta vyjadruje odovzdaním zálomku – vetvičky namočenej v krvi – farbe ulovenej zveri na čepeli poľovníckeho noža – tesáka, alebo na poľovníckom klobúku. Lovec si zálomok preberie a na znamenie úspešného lovu ho nosí na pravej strane klobúka. Obrad odovzdávania zálomku je sprevádzaný tradičným predslovom:
„Gratulujem Ti k uloveniu líšky/jeleňa a prajem Ti veľa poľovníckych zážitkov, presnú mušku a pevnú ruku. Lovu Zdar! “
Takýto predslov sa dodržiava aj pri ulovení prvého kusu určitého druhu zveri, ktorý je sprevádzaný aj pasovaním za lovca. Pri obrade pasovania sa lovec predkloní ponad ulovenú zver ležiacu na pravom boku tak, že kolená strelca sú pri brušnej časti. Pasovať za lovca daného druhu zveri môže len poľovník, ktorý už daný druh zveri ulovil. Ten symbolicky udrie strelca so slovami:
„Milý XY, týmto Ťa v mene patróna poľovníkov Svätého Huberta a bohyne lovu Diany pasujem za lovca srncov/jeleňov... /. Prajem Ti veľa ďalších poľovníckych úspechov, no v prvom rade musíš poľovnú zver chrániť, starať sa o ňu a potom ju poľovníckym spôsobom uloviť. Prevolávam: Lovu Zdar!“.
Každý úspešný love raticovej zveri má nárok na tzv. poľovné právo, čo v poľovníckej hantírke predstavuje prisvojiť si z ulovenej zveri jedlé vnútorné orgány, čiže pečeň srdce a obličky. Z nich sa pripravuje tradičný – jagerek.
Osobitnými zvykmi sa riadi aj priebeh spoločnej poľovačky, pri ktorej sa používajú osvedčené a zaužívané zvukové povely, signály a slávnostné fanfáry – halali. Poľovník – trubač nosieva lesnicu prevesenú na zelenej šnúrke, alebo remienku cez ľavé plece. Pri trúbení stojí rozkročmo , trúbku drží v pravej ruke a ak nemá pušku, založí si ľavú ruku vbok.
Fanfárou sa otvára, riadi, prebieha a aj ukončuje spoločná poľovačka. Po ukončení poľovačky nasleduje spoločenské posedenie účastníkov poľovačky - posledný pohon, zvyčajne spojený s občerstvením a zábavou. Popri spoločnej zábave vedúci poľovačky uvedie počet úlovkov podľa druhu zveri, vyhodnotí najúspešnejších strelcov a poďakuje strelcom, honcom, psovodom a celému obslužnému personálu. Svoju reč zakončí výzvou na prípitok so slovami: „ Poľovníctvu zdar!“ Prítomní vstanú , odpovedia: „Zdar!“ a s pohárom, obyčajne v ľavej ruke si s ním pripijú na poľovnícke úsechy. V posledných rokoch sa zaužíval v rámci posledného pohonu a zvyk vykonávania tzv. poľovníckych súdov.
Osobitná porota súdi poľovníkov za rôzne poľovnícke priestupky, ktorých sa dopustili počas poľovačky / streľba naďaleko, odstrelenie zveri susednému strelcovi a pod. / Vo väčšine prípadov sa za takýto priestupok udeľuje pokuta vo forme uhradenia nákladov za spoločné posedenie, alebo zakúpenie dodatočného občerstvenia. Pri všetkých týchto podujatiach sa poľovníci obliekajú do slávnostných uniforiem, ktoré sa skladajú z klobúka so štetinkami srsti, peria,príp. inej ozdoby, zelenej košele, kabáta a nohavíc. V zimnom období je odev doplnený o dlhý poľovnícky kabát – Hubertus.
K osobitostiam poľovníckeho života patrí aj mnoho vonkajších znakov a symbolov, z ktorých má každý svoj význam a opodstatnenie. K takým patrí aj dorozumievanie sa na diaľku, pomocou tzv. „zálomkov“. poľovnícky zálomok je odlomený zelený konárik – jedľový,smrekový, dubový / podľa dominujúcej dreviny v poraste /. Ako už z názvu vyplýva .zálomok sa nereže – láme sa. Nôž sa využíva len výnimočne , ak má zálomok mimoriadne dôležitý význam. Zálomkom sa označuje miesto, kde zver stála v momente výstrelu – nástrel, stopa, alebo farba, teda krv , ktorú zver zanechala po výstrele , či smer, ktorým zver zabehla po výstrele a pod. Osobitný zálomok – smútočný, kladie poľovník na rakvu, alebo hádže do hrobu zosnulému poľovníckemu druhovi. Pri poslednej úcte k ulovenej zveri sa používa zálomok, ktorý má v poľovníckej praxi označenie ako - posledný hryz ,ktorý sa u raticovej zvere vkladá medzi sánku a čeľusť a u pernatej zvere do zobáka ako - posledný zob. Aj na týchto príkladoch môžeme vidieť, že medzi poľovníkov a lovenou zverou sa v priebehu storočí vyvinul charakteristický a osobitý vzťah, ktorý sa upevňuje dôsledným dodržiavaním poľovníckych obyčají a zvykov. Je preto prirodzené, že v nepísanom mravnom a etickom kódexe poľovníkov má byť na prvom mieste úcta nielen k k svojim druhom – poľovníkom, ale i lovenej a nelovenej zveri, ale hlavne k celej živej a neživej prírode.