Najstaršia automobilka na Slovensku bola v Psiaroch
Pán Michal Majer (1881-1956) zo Psiar raz ponáhľajúc sa za prácou na poli, narazil na bulharského cára Ferdinanda Coburga a jeho šoféra, ktorý viezol cára do kaštieľa vo sv. Antone. Bezradný šofér sa pokúšal opraviť auto, ale nešlo. Pán Majer sa ponúkol, že chybu odstráni. Ponuka chlapa v sedliackych gatiach s bičom v ruke náramne pobavila cára a urazila jeho šoféra.
Cár však ponuku prijal a tak sa pán Majer zohol pre štrk, čosi na vadnej súčiastke štrkom odstránil a odrezal kus remeňa z biča, súčiastku pripojil a požiadal šoféra perfektnou nemčinou, aby ho potlačil. Auto v poriadku naštartovalo a pán Majer spolu s cárom odišli a šofér musel ísť za nimi pešo až na Psiare. Na otázku, akú odmenu si žiada, povedal tri veci: dokumentáciu k výrobe auta, volant a kolesá.
Michal Majer si podľa nej v roku 1913 vyrobil auto sám, bol to kabriolet s vyklápacou strechou. Požadované veci dostal z Budapešti, motor k auto odliali v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach a ostatné veci vyrobil pán Majer vo svojej dielni. Auto malo vidlicový motor, trojrýchlostnú prevodovku, spádový karburátor, zadný náhon a vodový chladič. Šofér sedel na pravej strane, na koženom sedadle vypchatom konskou srsťou. Pôvodne auto nemalo svetlá a keď sa pán Majer vracal domov, večer na cestu mu svietil niektorý z učňov. Svetlá do svojho auta namontoval až neskôr. Auto nemalo tachometer, ale vraj sa rútilo rýchlosťou až päťdesiat kilometrov za hodinu. Spotrebovala pritom šesť litrov benzínu na sto kilometrov.
Kostra bola drevená, na nej boli hráškovozelené plechy. Aj kolesá boli najprv drevené. Majster však svoje auto neustále vylepšoval. Drevené špice zamenil za drôtené - vlastnej výroby. Pneumatiky sa vtedy vyrábali z prírodného kaučuku - a na veteránoch vraj držia pokope ešte dnes.
Pán Majer bol na svoju dobu a miesto, kde žil, vzdelaný človek: vychodil štyri triedy gymnázia v Leviciach. Potom sa v Budapešti vyučil za zámočníka. Autá ho už vtedy zaujímali. Nečudo, že keď za prvej svetovej vojny narukoval, pôsobil ako šofér a opravár v rakúskej armáde. Po vojne sa vrátil do svojej dielne. Poznali ho široko-ďaleko ako človeka, ktorý opraví čokoľvek. Michal Majer vedel kedykoľvek odstrániť akúkoľvek poruchu. Stačil mu na to vreckový nožík so skrutkovačom. Dielňa Michala Majera mala najmodernejšie vybavenie: generátor, vyhňu s ručne ťahanými mechmi, veľký sústruh poháňaný benzínovým motorom, menší sústruh so šliapacím pohonom, vŕtačku a švajcaparát - karbidovú podobu dnešného autogénu. V dielni sa vyučilo päťdesiattri tovarišov. Všetkým vybavil vodičské preukazy a skúšky na parné stroje.
Za prvej republiky, keď boli autá na slovenských cestách vzácnosťou, si pána Majera pomýlili s prezidentom Masarykom. Na veľkom zhromaždení v Leviciach mu zrazu všetci prevolávali na slávu a niekto mu hodil okolo krku veniec. Zámočnícky majster bol presvedčený, že si takú úctu zaslúžil tým, že v celom regióne opravil každý pokazený stroj. Davy však čakali prezidenta republiky - a kto iný ako vážená hlava štátu mohol vtedy prísť na aute?
Prvé auto na Slovensku uzrelo svetlo sveta v roku 1913 v dielni na Psiaroch a auto jazdilo až do 50. rokov minulého storočia. Bolo hráškovozelené a vďaka listovým perám na hrboľatých cestách celé drnčalo. Nikto mu nepovedal inak ako Drndička. Auto kúpila rodina Lackových z Hronského Beňadika. Ešte vtedy bolo prvé slovenské auto pojazdné. Nakoniec auto skončilo na smetisku. Po rokoch sa našiel ešte motor, potom sa opäť stratil a pred štrnástimi rokmi sa našlo zopár hrdzavých plechov, na ktorých boli stopy po hráškovozelenej farbe, Neskôr ich niekto odkúpil a zľahla sa po nich zem.
Použitá literatúra a pramene:
Plus 7 dní. 13.8.2009
Z rozprávania Karola Ižolda staršieho
http://www.dobos.revuca.net/gemer/fcoburg.htm
foto sa nachádza v hostinci Alžbetka v Psiaroch
©
Peter Ižold
23. september 2010
Cár však ponuku prijal a tak sa pán Majer zohol pre štrk, čosi na vadnej súčiastke štrkom odstránil a odrezal kus remeňa z biča, súčiastku pripojil a požiadal šoféra perfektnou nemčinou, aby ho potlačil. Auto v poriadku naštartovalo a pán Majer spolu s cárom odišli a šofér musel ísť za nimi pešo až na Psiare. Na otázku, akú odmenu si žiada, povedal tri veci: dokumentáciu k výrobe auta, volant a kolesá.
Michal Majer si podľa nej v roku 1913 vyrobil auto sám, bol to kabriolet s vyklápacou strechou. Požadované veci dostal z Budapešti, motor k auto odliali v Kachelmanových strojárňach vo Vyhniach a ostatné veci vyrobil pán Majer vo svojej dielni. Auto malo vidlicový motor, trojrýchlostnú prevodovku, spádový karburátor, zadný náhon a vodový chladič. Šofér sedel na pravej strane, na koženom sedadle vypchatom konskou srsťou. Pôvodne auto nemalo svetlá a keď sa pán Majer vracal domov, večer na cestu mu svietil niektorý z učňov. Svetlá do svojho auta namontoval až neskôr. Auto nemalo tachometer, ale vraj sa rútilo rýchlosťou až päťdesiat kilometrov za hodinu. Spotrebovala pritom šesť litrov benzínu na sto kilometrov.
Kostra bola drevená, na nej boli hráškovozelené plechy. Aj kolesá boli najprv drevené. Majster však svoje auto neustále vylepšoval. Drevené špice zamenil za drôtené - vlastnej výroby. Pneumatiky sa vtedy vyrábali z prírodného kaučuku - a na veteránoch vraj držia pokope ešte dnes.
Pán Majer bol na svoju dobu a miesto, kde žil, vzdelaný človek: vychodil štyri triedy gymnázia v Leviciach. Potom sa v Budapešti vyučil za zámočníka. Autá ho už vtedy zaujímali. Nečudo, že keď za prvej svetovej vojny narukoval, pôsobil ako šofér a opravár v rakúskej armáde. Po vojne sa vrátil do svojej dielne. Poznali ho široko-ďaleko ako človeka, ktorý opraví čokoľvek. Michal Majer vedel kedykoľvek odstrániť akúkoľvek poruchu. Stačil mu na to vreckový nožík so skrutkovačom. Dielňa Michala Majera mala najmodernejšie vybavenie: generátor, vyhňu s ručne ťahanými mechmi, veľký sústruh poháňaný benzínovým motorom, menší sústruh so šliapacím pohonom, vŕtačku a švajcaparát - karbidovú podobu dnešného autogénu. V dielni sa vyučilo päťdesiattri tovarišov. Všetkým vybavil vodičské preukazy a skúšky na parné stroje.
Za prvej republiky, keď boli autá na slovenských cestách vzácnosťou, si pána Majera pomýlili s prezidentom Masarykom. Na veľkom zhromaždení v Leviciach mu zrazu všetci prevolávali na slávu a niekto mu hodil okolo krku veniec. Zámočnícky majster bol presvedčený, že si takú úctu zaslúžil tým, že v celom regióne opravil každý pokazený stroj. Davy však čakali prezidenta republiky - a kto iný ako vážená hlava štátu mohol vtedy prísť na aute?
Prvé auto na Slovensku uzrelo svetlo sveta v roku 1913 v dielni na Psiaroch a auto jazdilo až do 50. rokov minulého storočia. Bolo hráškovozelené a vďaka listovým perám na hrboľatých cestách celé drnčalo. Nikto mu nepovedal inak ako Drndička. Auto kúpila rodina Lackových z Hronského Beňadika. Ešte vtedy bolo prvé slovenské auto pojazdné. Nakoniec auto skončilo na smetisku. Po rokoch sa našiel ešte motor, potom sa opäť stratil a pred štrnástimi rokmi sa našlo zopár hrdzavých plechov, na ktorých boli stopy po hráškovozelenej farbe, Neskôr ich niekto odkúpil a zľahla sa po nich zem.
Jeho Veličenstv...
Michal Majer
Použitá literatúra a pramene:
Plus 7 dní. 13.8.2009
Z rozprávania Karola Ižolda staršieho
http://www.dobos.revuca.net/gemer/fcoburg.htm
foto sa nachádza v hostinci Alžbetka v Psiaroch
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43