Mapovanie na našom území s ohľadom na stredné Požitavie

Ľudia mali oddávna potrebu zachytiť krajinu a svoje okolie na mapách, svedčia o tom nálezy prvých jednoduchých máp rytých na mamuťom kle (tzv. Pavlovská mapa 22 000 BC), resp. mapy v klinovom písme z obdobia Mezopotámie. Staré mapy zachytávajú informácie o starej cestnej sieti, sídelnej štruktúre, pôvodných vodných tokoch a reliéfe. Týmto sa stávajú zdrojom cenných informácií pre rekonštrukciu pôvodnej krajiny. Pri historických mapách musíme brať však do úvahy časový faktor – obdobie, ku ktorému zobrazujú aktuálny stav krajiny, a zároveň aj presnosť použitých metód pri ich tvorbe a samozrejme mierku.

Hoci prvé prakticky použiteľné mapy z nášho územia (I. a II. vojenské mapovanie) zachytávajú prvky z obdobia neskorého stredoveku, je možné ich čiastočne využiť aj dnes. Na mapách je zachytený jav, ktorý sa dá nazvať „pamäť krajiny“ (memory of landscape) (Kuna, 2004). Experiment krajinných archeológov zo severného Anglicka dokonca ukázal, že niektoré hranice katastrov pochádzajú zo staroveku a praveku. Krajina sa v našom prostredí formovala do súčasnej podoby už v stredoveku, a preto existuje predpoklad, že mnohé prvky krajiny, ktoré sú zachytené na týchto mapách, boli sformované už počas obdobia stredoveku a dôb dávnejších!

Prvý úradný súpis pôdy určený cielene na daňové účely bol na našom území vykonaný na základe zákonného článku XXXVI z roku 1647. Všetky daňové systémy tvorili len súpisy a iné písomné dokumenty, výnimočne grafické náčrtky, vôbec nie mapy.

Mapy I. vojenského mapovania vznikli na základe podrobného mapovania habsburskej monarchie nariadeného Máriou Teréziou v roku 1763. Na území Slovenska bola použitá mierka 1:28 800 (okrem územia Spišu, ktoré bolo zobrazené v mierke 1:14 400). Tieto diela nemajú zemepisnú sieť. Základnými obsahovými prvkami boli všetky vojensky dôležité objekty v krajine, komunikačná a vodná sieť. Zobrazenie terénu podľahlo vojenským požiadavkám so zachytením všetkých vyvýšenín aj s ich horizontálnym umiestnením. Reliéf sa zobrazoval kombinovanou technikou – lavírovaním a kreslením skrížených šrafov. Boli zachytené všetky druhy stavieb dôležitých z hľadiska obrany (kostoly, kaštiele, hrady, mlyny, zámky a ďalšie stavby). Mapované boli metódou meracieho stola a metódou Ala – vue (teda „od oka“). Mnohokrát boli tieto prvky zaznamenávané len vo forme „mentálnej mapy“, napríklad bol zmapovaný hlavný vodný tok a menšie prítoky boli zakreslené neskôr už z pamäti príslušného geodeta. Ich značný význam spočíva v tom že zachytávajú územie z obdobia pred začiatkom priemyselnej revolúcie (Pravda, 2005).

Výsledky I. vojenského mapovania neumožnili zostaviť jednotnú presnú mapu celej monarchie. Preto v roku 1806 na príkaz Františka I. sa prikročilo k II. vojenskému mapovaniu, ktoré sa robilo na základe triangulácie. Jednotná mapa sa vyhotovila v mierke 1:28 800 (niektoré územia v mierke 1:14 400). Slovensko je zobrazené na 270 listoch. Terén je vykreslený šrafami (podľa Lehmanna) bez použitia vrstevníc.

Obsah mapy je v podstate totožný s I. vojenským mapovaním, pridané boli iba výšky trigonometrických bodov (vo viedenských siahach), avšak zobrazovaná krajina sa pomerne odlišuje. Mapy II. vojenského mapovania vznikali v dobe nástupu priemyselnej revolúcie a rozvoja intenzívnych foriem poľnohospodárstva, kedy vzrástla výmera ornej pôdy za 100 rokov o 50% a lesné plochy dosiahli u nás historicky najmenší rozsah (Pravda, 2005).

Tieto informácie možno využiť pri lokalizovaní priestorovej polohy a vnútorného usporiadania. Miestny názov pochádza často z ďalekej minulosti a môže slúžiť ako možný „indikátor“ nejakej historickej skutočnosti.Príkladom môžu byť napr. variácie slova „hrad“ (Červený Hrádok, Hradisko - lokalita v Nevidzanoch, Zemný hrad - lokalita pri Vrábľoch,Sysľací vŕšok - lokalita pri Meleku, Tatársky vrch - lokalita v Podhájskej a pod.), alebo „zlato“ (Zlatňany, Zlatníky, Zlaté Moravce, Leveš - potok).

Podľa mapy z roku 1782 vieme napríklad určiť, že súčasné koryto rieky Žitava, ktoré preteká popri Vrábľoch bolo v skutočnosti umelo vytvorené a slúžilo ako mlynský náhon. Rieka tiekla od mesta asi 1 km ďalej, pri obci Dyčka. Ale vráťme sa k mlynom.Vo Vrábľoch bolo 6 vodných mlynov. Prvý - najsevernejší, sa nachádzal v Hornom Ohaji, dnes je známy ako Mašekov mlyn, druhý stál pod ním necelý kilometer, nazýval sa Benkovičov mlyn, ďalší bol na Munkáči, ten stojí dodnes ako prerobený rodinný dom,ďalší bol obecný vodný mlyn, ktorý stál na mieste dnešného priemyselného parku vo Vrábľoch (dnes nie sú po ňom žiadne stopy),ďalší stál pri kostolnom námestí a je známy ako Uhreckého mlyn (takisto dnes niet po ňom žiadnej stopy), a napokon najjužnejšívodný vrábeľský mlyn stojí dodnes pri Zemnom hrade, nazývaný ako Korenčiho mlyn.

Najstaršie z nich sú práve Mašekov mlyn a mlyn pri Munkáči. Tieto mlyny sa spomínajú v listine z roku 1319. Zo šiestich mlynov dodnes stoja už len tri - Mašekov mlyn (Horný Ohaj), Čajkovičov mlyn (Munkáč) a Korenčiho mlyn (Vráble-Fidvár). Zvyšné tri mlyny - Benkovičov, Obecný a Uhreckého mlyn už neexistujú, vieme ich však presne lokalizovať vďaka historickým mapám.

Použitá literatúra:

KUNA, M. a kol. (2004). Nedestruktivní archeologie – Teorie, metody a cíle. Academia, Praha. ISBN: 80-200-1216-8.

MLADÁ, Katarína.: Možnosti využitia technických stavieb na príklade Mašekovho mlyna. Diplomová práca. UKF Nitra 2006.

PRAVDA, J. (2005). Historické mapy. Zborník z vedeckej konferencie, Kartografická spoločnosť SR a Geografický ústav SAV, Bratislava 2005, 255 p.

TRUBÍNI, Jozef a TRUBÍNI, Ľuboš.: História požitavských vodných mlynov. (rukopis pripravený na vydanie)

/Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APVV-0249-07/