Machulince počas vojny a prechod fronty

Dňa 30. júna 1944 sa po prvýkrát zjavili angloamerické lietadlá nad Machulincami. Krúžili v závratnej výške asi 6000 m a potom okolo 11. hod. odleteli na Budapešť. Bolo ich asi 54-60. Druhýkrát sa zjavili dňa 7. júla 1944, keď po bombardovaní Dubnice v krásnych skupinách podoby osemuholníka preleteli nad machulinskou školou vo výške asi 1000 m. Na Medarda pršalo. Malo pršať 40 dní. A skutočne. Každý deň pršalo. Časté dažde oneskorili žatvu.

Žatva v r. 1944 sa oneskorila. Začala sa dňa 27. júla u gazdu Vojtecha Ondrejmišku (Chrúzov). Úroda bola pekná. Zvlášť pšenica dobre sypala. Jačmeň bol zahorený, úroda slabá.

Dňa 28. augusta 1944 nastal prevrat (puč). Boli sme odrezaní od Bratislavy. Častejšie poplachy v septembri a októbri vyrušovali obyvateľov od vykonávania každodenných prác.

Ministerstvo hospodárstva nariadilo, aby obyvateľstvo bolo zásobené pre prípad vojny. Vydávali sa väčšie dávky cukru, múky a petroleja. Boje na Slovensku zasahovali už aj do Machuliniec. Dunenie diel a rachot guľometov bolo dobre počuť od juhu a východu.

Prvá etapa nemeckých vojsk sa zjavila v Machulinciach dňa 11. decembra 1944. Ubytovaných bolo 30 mužov a 200 nemocných koní.

Vianoce boli v znamení vojny. Fronta stála na Hrone. Vojská nemecké a maďarské sa presúvali na tomto okolí. Dunenie diel a rachot guľometov bolo dobre počuť od východu. Ruské „Raty“(lietadlá) často navštevovali našu obec, ale nezaútočili. Nemecké veliteľstvo nariadilo trhanie koľajníc na trati Kozárovce - Zlaté Moravce. Taktiež vyhodenie mostov železničných. Týmto činom sme boli odrezaní od východu. Všetky mosty boli podmínované.

Do našej obce tiež zavítali slovenskí šuhaji, skrývajúci sa v horách ako partizáni. Žiadali si potravu. Zbierkou sa im dostalo 80 chlebov, množstvo potravín (fazuľa, múka, slanina, masť, soľ, paprika, zemiaky, atď ). Tiež si vymenili kone u Vojtecha Ondrejmišku, Štefana Kršiaka a Františka Gálika. Bohužiaľ na účet partizánov dopustili sa vidiecki mládenci rabovačky. Zamaskovaní, s revolvermi v rukách navštívili Klavdisa Gálika a vzali mu 600 Ks. Takýchto votrelcov veliteľstvo partizánske prísne potrestalo. Boli odstrelení.

Dňa 3. januára 1945 sa zjavili vojská nemecké v Machulinciach. Zabrali jednu školskú triedu. Mnoho vojska bolo ubytované v súkromných domoch. Najvyšší úrad pre zásobovanie (NUZ) nariadil odovzdávanie 3 kg slaniny pri súkromných zabíjačkách. NUZ nariadil, aby obyvateľstvo bolo zásobené na 6 mesiacov. Na túto dobu vydala sa múka, cukor, petrolej a soľ.
Na rozkaz miestneho veliteľstva CPO, obyvateľstvo vážne rozmýšľalo o tom ako si zachrániť holé životy v prípade, kedy fronta prebehne nad Machulincami. Zakopávali si potraviny, šatstvo a začali kopať i bunkre. Tak napríklad v „Suchom“,v „Hlbokom“ a u „Minárov“ boli vykopané „líščie diery“.

Dňa 18. januára 1945 odišli prvé voje nemecké z Machuliniec, ale 3. februára už boli tu nové. Usalašili sa tu natrvalo. Obidve školy boli zobraté a ostatné vojsko bolo ubytované v súkromných domoch. Obyvateľstvo bolo nespokojné, keďže kŕmu a slamu spotrebovalo nemecké vojsko.

Medzi Nemcov boli pridelení aj slovenskí chlapci, ktorí ale túžiac domov, vo dvoch etapách zmizli a pridali sa k partizánom na Obyciach.

Dňa 10. februára vo večerných hodinách odznel v Machulinciach výstrel. Nemecké komando nariadilo alarm. Bolo prísne vyšetrovanie. Konečne vysvitlo, že jeden nemecký poddôstojník v iluminovanom (osvietenom?) stave vystrelil. Obyvateľstvo by bolo nevinne trpelo.

Zásoby sa presúvaním vojska nemeckého a maďarského míňali. Obchody boli pozatvárané. Nedostalo sa nič. Obyvateľstvo cítilo prvé ovocie vojny.

Nemci bývajúci v Machulinciach boli už nespokojní dlhým trvaním vojny. Nemali nijakej nádeje na víťazstvo. Bolo badať únavu na nich. Boli časté výtržnosti. Jeden Nemec pre porušenie disciplíny bol odsúdený na 9 a neskoršie na 10 mesiacov väzenia. Rozriešil situáciu tak, že ušiel k partizánom.

Nemecké veliteľstvo nariadilo pochytať slovenských a nemeckých vojakov, ktorí ušli k partizánom. Dňa 24. februára vyšla nemecká jednotka do Obýc, kde dostali oheň. Boli zlapaní dvaja obyckí mládenci, ktorí údajne vystrelili na Nemcov. Mali byť odovzdaní Gestapu v Zlatých Moravciach a súdení podľa vojenského práva. Na veľkú prosbu riaditeľa školy Jozefa Vokurku a starostu obyckého, horko-ťažko boli títo nevinní mládenci zachránení od istej smrti.

Podľa správ ruské vojská začiatkom marca prekročili Hron a veľkou silou tlačili späť nemecké vojsko. Veliteľstvo nemecké v Machulinciach nariadilo evakuáciu Machuliniec. Nemecké vojsko opustilo Machulince dňa 11. marca 1945. V Machulinciach bol kľud. V noci navštívili obec chlapci „partizáni“.

Ruské a rumunské lietadlá navštevovali Zlaté Moravce a ich okolie a zhadzovali bomby. Najťažšiu noc prežili Moravčania dňa 18. a 19. marca. Deň a noc boli bombardovaní. Z tých bômb ušlo sa i Machulinciam. Jedna bomba spadla na Suchých lúkach pri Domušovom.

Machulinčania usilovne kopali kryty. Skrývali zásoby a šatstvo. Fronta sa blížila. Vráble, Nová Ves nad Žitavou, Chyzerovce horeli, Zlaté Moravce boli bombardované. Most v Kňažiciach bol vyhodený do vzduchu. V Machulinciach bolo ticho. Vďaka Bohu! Meštianka, mlyn a nemocnica v Zlatých Moravciach boli zasiahnuté naplno. Horeli. Obyvateľstvo zo Zlatých Moraviec evakuovalo do Machuliniec. Nikto nespal. Prípravy na záchranu majetku a životov pokračovali. Boli to strašné noci: plač, nariekanie, žiaľ všade, neistota všade, čo donesie zajtrajšok.

Pamätným dňom pre tichú obec Machulince a jej pokojamilovných občanov sú navždy: 28. marec 1945, streda pred Veľkou nocou. Obec a jej okolie boli bojiskom. Strašná búrka, víchrica plná hrôzy a kvílenia, ktorá ničila majetky a vyhášala ľudské životy, ktorej nebolo nič svätým a ktorá sa nazývala vojnou, snáď tou najhroznejšou a najkrvavejšou vraždou všetkých národov sveta. Neušetrila ani nás, ale nemilosrdne sa blížila a všetkou svojou krutosťou prebehla nad našimi hlavami. Dunenie diel, štekot guľometov, hvízdanie mín a rachot pušiek sa ozývali zo všetkých strán a v každú chvíľu nám hrozila smrť a nebezpečie zničenia majetku a imania, ovocia to našej celoživotnej práce. Ustarostení otcovia, utrápené matky, devy, mládenci a dietky hľadali útočište v útrobách matky zeme, aby si zachránili aspoň holé životy svoje.

Boje sa veľkou rýchlosťou približovali. Chyzerovce a Zlaté Moravce horeli. Bomby padali na mesto. V povetrí krúžili ruské lietadlá. Nemecké vojská ustupovali smerom na Topoľčianky-Skýcov a na Slažany-Gýmeš (Jelenec). Civilné obyvateľstvo sa hrnulo na sever k Machulinciam a na Obyce. Každý sa ponáhľal do Hlbokého, kde v kameňolomoch hľadali záchranu.. Machulinčania sa skryli vo svojich krytoch, už vopred pripravených. Všade bolo ticho, všetko ako vymreté.

Nemci sa zakopali nad Gašparovou záhradou (južný okraj obce) s dvoma mínometmi smerom na opatovecký majer. Palebné postavenia boli ešte na Háji (nad obcou pod horou) a u Lukáčov na topoľčianskej ceste (na lanovke).

Boje sa začali okolo 5. hod. rannej. Ruské predvoje sa približovali od Suličína (popod horu od Opatoviec nad Žitavou - dnešné Žitavany). Mínomety a guľomety pracovali z plnej sily. Na topoľčianskej hradskej bolo vidno ustupujúce nemecké vojsko. Všetko bolo v rozklade. Každý sa snažil zachrániť sa. Civilné obyvateľstvo v krytoch alebo pred nimi sledovalo situáciu. Nikto nevedel čo sa deje. Okolo 10. hod. dopoludňajšej dorazili do obce nemeckí telefonisti a hľadali byty. Mali prenocovať v obci. V plnom ohni sa byty konečne našli. Jedna čiastka telefonistov sa ubytovala v novej škole. Netrvalo to ani pol hodiny, na rozkaz začali Nemci baliť a ponechávajúc natiahnuté drôty v škole, rýchlo ustúpili smerom na Topoľčianky. Jeden telefonista, ktorý bol ponechaný v škole, aby držal spojenie s frontou, len len, že ušiel. O 12. hod. poludňajšej už nebolo Nemca v dedine.

Znovu sa zjavili traja Nemci. Niesli jedného ťažko raneného. Bol to smutný obraz. Ranený krvácal z obidvoch rúk, oboch nôh a ostatné telo bolo tiež krvavé. Akiste dostal plný zásah mínou. Potom nastalo ticho. Každý myslel, že je už po vojne. Ľudia začali vychádzať z bunkrov a spokojne pracovali okolo domov. Niektorí si sadli i pred svoje domy. No netrvalo to dlho. Nemci zaujali nové postavenia pri Topoľčiankach a plnou silou začali páliť z mín a guľometov smerom na Machulince. Ruské a rumunské predvoje zjavili sa vo Vŕškoch a Dubinke (lesy nad obcou). Nemci pálili a gule a míny hvižďali nad Machulincami. Dve míny dopadli do Šiflovho dvora (Ján Ondrejmiška č.75), ale nenarobili väčšiu škodu. Míny padli tiež do Hlbokého. Boli to strašné chvíle. Potom všetko stíchlo.

Na východnom okraji obce sa zjavili ruskí vojaci. Prekutali každý dom hľadajúc Germana. Ľudia sa tešili, že fronta prešla a hlasitým „Zdrávstvujte“ pozdravom vítali ruských vojakov. Vojaci si žiadali „papirky“ (cigaretle) a „vodku“ (pálené). Boli vo veselej nálade, poprevracali všetko, ale sa ničoho nedotkli. Po odchode ruských vojsk prišli Rumuni, ktorí zaplavili celú dedinu. Hľadali tiež pijatiku a „kuri“(sliepky), ktoré tak ako aj ruský vojaci s veľkou obľubou chytali, strieľali a varili, aby si hlad utíšili. Nie je čudno, postup bol rýchly. Poľné kuchyne nestačili za vojskom, každý si pomáhal ako mohol. No vojna je. Ľudia neboli na tento zjav zvyknutý, pohoršení hľadeli na vývoj vecí. Po celú noc sa strieľalo, bralo, čo sa dalo. Šunky, klobásy, masť, sliepky, husi, kačice, teliatka, ba aj kravy trpeli. Nespal nikto. Každý strážil okolo svojho domu. Zvlášť Rumuni boli nemilosrdní. Vzali čo sa dalo. Šijacie stroje, hodinky, gramofóny boli obľúbenými vecami u nich. Táto rabovačka prestala, až zavítal do dediny divízny generál rumunský Michal Vojcu (Vojku). Odchodom generála Vojcu nastal konečne kľud a normálny život. Hydina zmizla, hovädzej lichvy zostalo tiež málo, lebo postupujúce vojsko sa muselo zásobiť mäsom. Boli vyčarané aj kone.

„Vojna je vojna. Nikomu sa nemôže vytýkať za tieto veci. To pochopí len ten, kto bol v prvej svetovej vojne. Ani my sme neboli lepší. Vojak všade je a bude vojakom.“ (Jozef Vokurka nastúpil vojenskú službu v Banskej Bystrici v r. 1913, dvakrát bol zranený, padol do ruského zajatia, bojoval ako československý legionár proti boľševikom, dostal sa až do Vladivostoku, odtiaľ na americkej lodi Prezident Grand cez Singapúr, Colombo, Suez a Ters sa domov vrátil 13. októbra 1920).

Chvála Všemohúcemu, okrem týchto malicherností nestalo sa nič horšieho. O život neprišiel nikto, okrem Vilmy Krajčiovej, manželky bývalého horára machulinského, ktorá po bombardovaní Zlatých Moraviec, kde bývala, utiahla sa s rodinou do Machuliniec a od veľkých útrap a strachu dostala srdečnú vadu, ktorej dňa 23. marca 1945 v predpoludňajších hodinách podľahla. Zomrela u vdovy Jozefíny Čulíkovej (Bundzovej). Pochovali ju ešte v ten deň v tunajšom cintoríne.
Po bojoch okolo Machuliniec, v dňoch 29. - 31 . marca 1945 každý sa dal znovu do práce, opravil si každý vady spôsobené bojmi. Evakuanti sa vrátili domov, nastal normálny život.

Najväčšiu starosť robilo zásobovanie obyvateľstva mäsom. Zakázalo sa zabíjanie teliat. Lichvy tiež nebolo, takže každá obec a taktiež Machulince museli odovzdať pre verejné zásobovanie obyvateľstva a vojska hovädzí dobytok. Čierne obchodovanie s hovädzím dobytkom bolo na dennom poriadku. Potajomky sa zabíjala a sekala lichva. Kilo hovädzieho mäsa stálo 28-30-35 K. Teľacina (čierna) 40-50 K. Malé kura 100-150 K, hus 500 K, vykŕmená hus 1000 K, bravčovina 100 K. Prasce od cecka 2000-3000 ba 5000 K za pár. Ale i iné produkty boli drahé. Tak napr. 1 kg čerešien 25-30-40 K. Ríbezle 20 K, marhule 60-80 K, 1 kg ružových zemiakov 20 K, zelená fazuľa 20 K, vajce 3-4-5 K, liter mlieka 3-4 K, tvaroh 1kg 16 K, maslo 1OO K, múka nulová 10 K, dvojka 8 K, chlebová 6 K. Cukor na (čierno) 150,200 ba 1200 K. Kamienček do zapaľovača 10 K. Najhoršie na tom boli fajčiari. Nebolo tabaku k dostaniu, len na čierno. Tu sa vyvinul čierny obchod najintenzívnejšie. Za 1kg listového tabaku platili najprv 40, potom 150 až „úradná cena“ bola 700-800-1200 K. Cigaretový papier úzky sa predával na metre.

Taktiež nebolo droždie. Za 1/2 kg droždia na čierno sa platilo 700 K. Ale na tomto poli nastala rýchla a výborná náprava. Ľudia si robili „umelé“ droždie. Recept: 1/2 kg prevarených a prelisovaných zemiakov, 2 dl vody, 10 dkg cukru, 10 dkg múky, 5dkg kvasníc, dobre rozmiešať a 24 hod. nechať kysnúť. Veľmi dobré kvasnice. Len viac sa muselo dať do cesta a dlhšie nechať kysnúť. Látky na šaty alebo obuv sa dostať nemohli. I vojsko dostalo drevačky. Komunikácia sa pretrhla následkom zničenia mostov a železníc. Každý chodil pešo alebo na bicykloch. Musel mať cestovné povolenie. Pešo odísť do Turčianskeho Sv. Martina, do Bratislavy, Komárna nebolo nič zvláštneho. Vrátil sa stredovek. Ľudia si naň zvykli.

Trúnok sa pálil na čierno. Najvzácnejšia bola ražňovica. Každý poznal nejaký dobrý recept. A pálilo sa ta preč. Lenže chyba lávky! Financi sa zjavili a brali sa kotle, rúrky a iné veci. Vyrúbali sa pokuty 17-20-30-40.000 K. Ach! Bol to drahý trúnok. Čo mali ľudia robiť, víno vypili Rusi a Rumuni, žatva bola pred dverami. No čo dáte k mašinovačke?! A ešte k tomu vypukol mor medzi hydinou. Vydochlo všetko.

„Tak milý čitateľ, vži sa do tejto situácie a povedz, čo by si bol ty robil? To isté, pravda!“
Dňa 15., 16., 17. júla 1945 v Zlatomoraveckom okrese sa previedla výmena bankoviek. Do úvahy prišli 100, 500 a 1000 K bankovky. V Machulinciach sa na výmenu zozbieralo 939.300 K. Obnos úctihodný. (Podľa popisu ľudu 31. 12. 1938 žilo v Machulinciach 678 ľudí, v 133 domoch , 137 rodín).

Použitá literatúra a pramene:
podľa Pamätnej knihy obce Machulince, vedenej správcom (riaditeľom) školy Jozefom Vokurkom.