Ilustrátor európskeho významu narodený vo Vrábľoch

Néčeiovci, zemiansky rod z Oslian, prišli do Vrábeľ koncom 19. storočia. Zakladateľ vrábeľskej vetvy rodu – Jozef Néčei, vyhral konkurz na post vrábeľského kráľovského poštmajstra, a tak Néčeiovci sa natrvalo usadili práve vo Vrábľoch.

Jozefovi a a jeho manželke Ide sa narodilo vo Vrábľoch celkom päť detí. Najstaršia dcéra Antónia sa narodila dva roky pred príchodom manželov do Vrábeľ v Komárne. Najstarším chlapcom v rodine bol Štefan, o ktorom si ešte budeme hovoriť, potom nasledoval syn Vojtech. V poradí druhá bola dcéra Šarlota (tá sa narodila mentálne postihnutá). Druhým najmladším synom bol Ladislav a posledným dieťaťom v rodine bol Ernest Néčei, ktorý zomrel ako 12-ročný.

Najstarší syn Jozefa Néčeia Štefan bol už odmalička výnimočné dieťa. Rád kreslil a maľoval a rodičia ho v maľovaní podporovali. Narodil sa v roku 1870 vo Vrábľoch a vtedy ešte nikto netušil, že sa práve narodil jeden z najuznávanejších maliarov fauny v celej Európe, ale poďme pekne poporiadku. Štefan navštevoval gymnázium v Leviciach u piaristov a práve tu si obľúbil maliarstvo a spoznávanie prírody. Už na jeseň 1887 odišiel do Mníchova kde bol žiakom učiteľa Hertericha. Medzi tým sa dvakrát ocitol u Hollósyho, ale už v decembri toho istého roku odišiel do Paríža, kde sa stal na Julianovej akadémii žiakom Julesa Lefebvreho, a zostal tam do roku 1891. V Paríži vyrábal kópie obrazov v parížskych galériách no už onedlho sa opäť vrátil do Vrábľov. V rokoch 1892 – 1893, v čase vojenskej služby, nastúpil ako dobrovoľník v Ostrihome a stále maľoval živočíchov (vtáky, motýle...).

V roku 1895 Štefan napísal list významnému zoológovi, národopiscovi a politikovi Ottovi Hermanovi (narodil sa roku 1835 v Brezne) do Budapešti, s ktorým sa dovtedy osobne nepoznal. V liste stálo milé oslovenie: „...po celej krajine uznávaný, spravodlivý človek...“ Štefan zúfalo napísal list Hermanovi preto, lebo očakával jeho posudok či má pokračovať započatým smerom alebo nie. K listu boli pripojené nákresy motýľov, ktoré prezrádzali mimoriadne ostrý cit pre farby a tvar. „Bolo to pravdepodobne to najlepšie čo sa z vecí tohto druhu doteraz v Uhorsku nakreslilo. Vytýkať sa mohli len chlpaté brušká, krídla boli svojím spôsobom dokonalé“, neskôr napísal Herman o Štefanových kresbách. Podľa rozprávania starších ľudí Štefan mal zaujímavú techniku maľby. Pri motýľoch a vtákoch išlo o perokresbu dopĺňanú kolorovaním. Údajne pri kreslení používal brká zo slúk, ktoré si sám upravoval. Hermanovi sa motýle veľmi zapáčili. Svedčí o tom list, ktorý hneď poslal mladému Néčeiovi: „...narodil si sa ako prírodovedný ilustrátor. Budem ťa podporovať, no pošli mi sériu nočných a denných motýľov a to ostatné bude mojou úlohou.“

Herman o niekoľko dní obdržal list asi s 20 tabuľkami nákresov motýľov. Okamžite sa chopil príležitosti a predstavil ich na zasadnutí rád Uhorskej prírodovedeckej spoločnosti aby upozornil na význam jeho talentu. Lenže jeho motýle boli farebne zachytené dokonale, ale na kresbách bolo vidieť, že ich nemaľoval prírodovedec ale portrétograf, a tak jeho kresby zostali bez povšimnutia.

Herman o Štefanovi ďalej napísal: „Pretože vtedy mal už u mňa hotový plán ornitologickej práce, rozhodol som sa, že urobím na tomto poli s Néčeiom pokus a pretože Ministerstvo školstva bolo v tomto smere dosť skeptické, obrátil som sa na vtedajšieho ministra poľnohospodárstva, ktorý okamžite reagoval uvedomujúc si dôležitosť takejto ornitologickej práce realizovanej len domácimi silami, a tak umožnil voľný priechod tomuto pokusu.“ Herman pozval k sebe Štefana a objasnil mu skutočnú podstatu tejto úlohy. Vtedy mu na stôl postavil veľmi nevydarený preparát drozda. Poprosil ho, aby ho namaľoval tak, ako ho vníma on. Néčei namaľoval drozda dokonale spolu so všetkými nedostatkami preparátu, ale čo sa týkalo plastickosti a perspektívy mal mu čo Herman vyčítať. Mladý Néčei mal talent na farby, perspektíva mu robila menšie problémy, a tak mu Herman zapožičal knihu od Dresera „Vtáky Európy“. Podľa kresieb v knihe sa Néčei pustil do štúdia rozmiestnenia peria a iných detailov. Vedel zachytiť každú maličkosť, ale jeho perspektívne zobrazovanie bolo stále chybné. Herman o jeho výtvarnom cítení napísal: „Nevedel som sa rozhodnúť, či táto chyba pramení v jeho zraku alebo v pôvodnom smere jeho maľovania. Hollósyho škola sa vo formách, plastickosti a perspektíve vyznačovala pre secesiu typickou samostatnosťou. Je pravdepodobné, že odmietanie jeho obrazov bolo výsledkom chybnej plastickosti a perspektívy. Podotýkam však, že tam, kde boli podmienky maľovania jednoduché, ako napríklad pri vajíčkach, dokázal dokonale zachytiť plastickosť. Chyba sa stávala tým väčšou, čím komplikovanejšia bola forma, ktorú bolo treba znázorniť.“Herman chcel mladému Štefanovi pomôcť, a tak ho zamestnal pri prípravách miléniovej výstavy v roku 1895. Niekedy maľoval pozadia za expozície a znázorňoval etnografické predmety. V pavilóne Poľovníctva maľoval veľký nástenný obraz o starom uhorskom sokoliarstve. Občas len tak počas oddychu zbieral Štefan pre Hermana etnografický materiál. V tomto čase vyhotovil aj portrét Wallensteina, ktorý namaľoval na oponu javiska dôstojníckeho pavilónu v Komárne.

Herman ďalej o Néčeiovi napísal: „Medzičasom odsúhlasila Uhorská vedecká akadémia spracovanie ormitologickej pozostalosti I. S. Petényiho. Týmto som poveril pána Csörgeya, asistenta ústredia. Rozhodol som sa, že niekoľko druhov okamžite vydám, aby som vo vedeckých kruhoch dokázal významnosť pozostalosti. Néčeia som poveril ilustráciami. Keď malo nasledovať vydanie druhu „sokol“ rozhodol som sa, že prílohou bude farebné prevedenie tabuľky. Leydenské múzeum mi dalo k dispozícii fotografiu druhu a okrem toho množstvo preparátov a koží, a k tomu aj množstvo literatúry. Néčei materiál študoval veľmi usilovne a vytvoril svoju najlepšiu farebnú tabuľku.“ Budapešť vydala reprodukciu tohto diela. Vo štvrtom zväzku časopisu Aquila z roku 1897 sa objavilo hodnotenie tejto knihy kde bol znázornený aj obraz Sokola od Néčeia. Tento obraz vyvoval vo vedeckých ormitologických kruhoch veľký ohlas. A tak mladý Štefan Néčei úspešne ilustroval i ďalšie knihy, ako napríklad knihu Jána Zichyho v roku 1899 alebo v meste Kluž knihu Belu Postu z roku 1901. Okrem ilustrovania kníh namaľoval portrét starého otca Jána, svojho strýka Michala, portrét otca Jozefa a rôzne biblické príbehy.

Štefan Néčei sa venoval okrem maľovaniu aj zbieraniu motýľov. Najprv náhodne a od roku 1893 systematicky na vedeckom základe. Vo svojom zápisníku, ktorý sa zachoval do dnešných čias mal uvedených 482 druhov motýľov no predovšetkým išlo o motýle z okolia Vrábeľ, z ktorých pochádzalo 421 druhov. Skúmal na rôznych miestach Slovenska – v okolí miest a obcí Vráble, Levice, Žarnovica, Dunajská Streda, Veľké Pole, Hodruša, Šahy, Hronská Breznica, Komárno, Topoľčianky, Banská Bystrica a Skýcov. Výsledky jeho výskumu dodnes neboli prekonané. Ako sme už spomínali Néčei sa pripravoval na zostavenie veľkého farebného atlasu motýľov. Mal namaľovaných viac ako tisíc druhov. V Tekovskom múzeu je uchovaných len asi 629 nakreslených motýľov. Štefanovi Néčeiovi sa pripisujú aj niektoré unikáty. V okolí Žarnovice objavil motýľa „Euphithecia conerminata Zell“, ktorého údajne od Štefanovej smrti nikto viac na Slovensku nevidel.

Počas pobytu v rumunskom Kluži sa zmenili všetky jeho zvyky. Zaľúbil sa tam do istej Judity. V roku 1902 v Mníchove pripravoval skice na veľký obraz s názvom „Judita“. Lenže stalo sa čo azda nikto nečakal. Dňa 5. marca toho istého roku mu doručili do Mníchova list. Mladá Judita mu lásku neopätovala, a tak ho táto správa priviedla k nečakanému rozhodnutiu – k samovražde. Lenže pokus o samovraždu skončil neúspešne. Mladého Štefana ihneď previezli do chirurgickej kliniky v Mníchove. Na klinike veľa o sebe premýšľal. Ešte si od doktorov vypýtal malý náčrtník a kreslil portréty pacientov. Medzi tým obraz „Judita“ poslal do Vrábľov. Veril, že ho dokončí, keď sa uzdraví. Žiaľ, už ho nikdy nedokončil. 32-ročný Štefan Néčei po dlhom a ťažkom trápení zomrel dňa 26. marca 1902 na chirurgickej klinike v Mníchove následkom svojho sebevražedného pokusu.

Jeho telesné pozostatky uložili na mníchovskom cintoríne a až v roku 1909 bol uložený v rodinnej krypte s kaplnkou vo vrábeľských vinohradoch.

Použitá literatúra a pramene
Aigner, L.: Nécsey István. In: Rovártani Lapok 1903, s. 1 – 9.
Herman, O.: Nekrolog. Stefan von Necsey. Aquila, 9/1902, s. 245 – 254.
Madlen, J.: Motýle v štúdiách Štefana Nécseyho. Tekovské múzeum, Levice 1975.
Trubíni, J.: Vráble. Vydavateľstvo Turista Piešťany 1994.
Trubíni, J. – Marko, M.: Vráble na prelome tisícročí. LiečReh Gúth, Bratislava 2001.
Tekovské múzeum Levice, pozostalosť rodiny Jozefa Néčeia
Štátny archív Levice, Pozostalosť rodiny Jozefa Néčeia