Horí, horí...

Aj v našej dedine, ako aj v okolitých dedinách si ľudia začali uvedomovať, že chrániť sa pred nebezpečenstvom požiaru je možné len spoločnými silami. Preto sa postupne začali združovať do dobrovoľných hasičských zborov a organizovane sa chrániť pred týmto nebezpečenstvom. Za svojho patróna si hasiči zvolili sv. Floriána a oslavujú ho 4. mája.V dávnejších časoch bývali domy s drevenými stropmi a podlahami. I nábytok bol drevený. Strechy domov bývali pokryté ražnou slamou, dreveným šindľom a až neskoršie škridlicou. Takýto, veľmi ľahko horľavý materiál, sa v mnohých prípadoch ani nepodarilo zachrániť. V drevených stodolách bývali senníky, ktoré pri požiari vždy vyhoreli do tla. Problém býval aj s dodávanou vodou, keďže neexistoval vodovod. Samotné studne na hasenie mnohokrát nestačili. Voda zo Žitavy bola závislá na výkone ručných, neskôr aj motorových striekačiek. Dôležitú úlohu zohrával čas a pripravenosť hasičských zborov. Oheň bol odpradávna veľkým pomocníkom, ale súčasne aj veľkým ničiteľom. Požiar jedného domu sa mohol rozšíriť na celú obec a tak sa v minulosti hasenia zúčastňovali takmer všetci obyvatelia obce. Používali pri tom jednoduché náradie – lopaty, sekery, háky, motyky, vodu nosili vo vedrách. Ich činnosť bola živelná a neorganizovaná.

V roku 1888 bolo dané do platnosti nariadenie, podľa ktorého mali byť v každej obci s vyše 50 usadlosťami zriadené hasičské zbrojnice. Preto aj vo Veľkej Mani bol v tomto roku zriadený Dobrovoľný hasičský zbor. Podľa obecnej kroniky tu hasičský zbor našiel uplatnenie už v roku 1893, kedy sa rozozvučal zvon hlásajúci požiarny poplach. Oheň pustošil všetko doradu. Celá dedina bola na nohách a snažila sa pomáhať. I napriek tomu vyhorel do základu s domami a humnami celý horný koniec dediny od kaštieľa až po Gajdošov dom , ktorý bol pokrytý plechom. Oproti, na druhej strane výstavby, bol v tej dobe tiež plechom krytý dom. Na týchto dvoch domoch sa oheň zastavil, lokalizoval a dolný koniec dediny bol tým zachránený. Keď o 9 rokov neskoršie, v roku 1902 vyhorel dolný koniec dediny, tieto dva plechom kryté domy zas zastavili oheň a tentokrát bol zachránený horný koniec dediny.Dobrovoľný hasičský zbor vo Veľkej Mani bol nanovo založený dňa 16. marca 1925.

Prvým veliteľom bol Karol Markovič, organista a učiteľ. Od roku 1931 do roku 1933 bol veliteľom Jozef Hoťka, od roku 1933 Ján Šándor. Zachoval sa aj súpis hasičskej výzbroje. V roku 1930 pozostávala z: 1 striekačky so štyrmi kolesami starého typu, 8 metrov savíc, 11 sekier, 1 lampáša na striekač, 2 lampášových lucern, 1 lekárničky, 1 trúbky, 21 rovnošiat cvičných a vychádzkových, 16 konopných opaskov, 3 grialov, hákov, 3 hadíc 80m, 8 konopných vedier, 1 klieští, 30m povrazu... Hasičská výzbroj a výstroj závisela na finančných možnostiach tej ktorej obce. Postupne sa menila a modernizovala technika, ktorá sa používala pri zásahoch. Dobrovoľný hasičský zbor býval umiestnený v budove – v hasičskej zbrojnici. V roku 1934 bol postavený vysoký rebrík na sušenie hadíc za 400 Kčs.

Počet požiarov klesol zhruba od roku 1935, kedy už nebol ani jeden dom pokrytý slamou.Obecné zastupiteľstvo, aby zmodernizovalo hasičskú výzbroj, objednalo 12. mája 1935 motorovú striekačku za 22 500 Kč u firmy Sigmund Pumpy Olomouc Lutín. Pri nákupe boli urobené zmeny oproti základnej výbavy a to:Savice majú byť v 4 kusoch, s piestovou vývevou, podvozok na plných pneumatikách, 150 m hadíc č.8 /5 ks -20 metrových a 2 ks – 25 metrových/.

Veľký deň pre hasičov nastal 29. 9. 1935, kedy sa konalo vo Veľkej Mani hasičské obvodové cvičenie, z príležitosti posviacky motorovej striekačky. Cvičenia sa zúčastnili hasičské zbory z Veľkej Mani, Malej Mani, Valkázu, Fíša, Húlu a Dolného Ohaja.. Bol prítomný aj veliteľ okresnej hasičskej jednotky dr. Jozef Minárik, okresný náčelník Štefan Fábry z Vrábeľ. Posviacka sa konala po odpoludňajších službách pred kostolom, za veľkej účasti obecenstva. Po posviacke zbory odišli na lúky, kde nasledovalo dekorovanie dlhoročných hasičov. Potom nasledovalo cvičenie so sekerami, školné cvičenie so striekačkami a poplachové cvičenie. Nakoniec bolo predvedené záchranné cvičenie samaritánov. Večer bola v Potravnom spolku veľkolepá konečná zábava.O rok nato, v roku 1936 počet hasičov bol 27 a viedol ich Ferdinand Merganz.

Hasičská technika sa postupne modernizovala, ale všetko záviselo od finančných možností obce.Dobrovoľný hasičský zbor prešiel do povedomia našich občanov nielen ako ich ochranca, ale i ako kultúrno-spoločenský činiteľ. Z tejto skutočnosti vyplývala aj vážnosť jednotlivých jeho členov. Bolo naozaj cťou nosiť uniformu požiarnika, na ktorú boli hrdé nielen manželky ale i celé rodiny požiarnikov. I preto príslušníci hasičského zboru dbali na svoju povesť.

Použitá literatúra a pramene:
kronika obce Maňa
www.obecmana.sk
http://www.priekopa.sk/index.php?D=152&L=2&lang=sk