Doma nie je nik prorokom, alebo posledné chvíle Jozefa Néčeia
Stará múdrosť vraví, doma nie je nik prorokom. Platí to obzvlášť o významných ľuďoch, ktorí pre svoje rodné mesto či obec robia veľa záslužnej práce. Za svojho života ich veľakrát nedocenia vlastní rodáci, ba naopak, veľakrát im podkopávajú nohy aj tí najvyšší predstavitelia obce či mesta.
Tento prvý odstavec platí aj o slávnom vrábeľskom kráľovskom poštmajstrovi Jozefovi Néčeiovi. Za svojho života ho Vrábľania nedocenili, mal s predstaviteľmi mesta neustále problémy.
Kráľovský poštmajster Jozef Néčei počas svojho života nazhromaždil veľké množstvo predmetov – etnografických a archeologických (medzi prvými skúmal pravekú lokalitu Zemný hrad pri Vrábľoch), zbieral cenné obrazy, zachraňoval z kaštieľov na Požitaví staré listiny (ako v jednom liste sám napísal: veľakrát som prišiel na poslednú chvíľu, mnohí zemepáni si s týmito listinami zapaľovali oheň v krboch). Jeho zbierka má dodnes nevyčísliteľnú hodnotu. Prečo sa však rozhodol celú zbierku venovať práve Leviciam? Ako sme už naznačili, vtedajšie vedenie mesta Vráble chcelo na Néčeiovej zbierke zbohatnúť, lákala ich iba vidina ľahko zarobených peňazí. Jozef Néčei vedel o týchto záujmoch niektorých predstaviteľov mesta, preto sa rozhodol, že celú zbierku venuje Leviciam. Táto zbierka neskôr položila základ pre Tekovské múzeum.
V starých levických novinách Bars (Tekov) z roku 1929 sa o Néčeiových posledných dňoch života môžeme dočítať nasledovné: „V stredu ráno dorazila do Levíc prvá správa. Jozef Néčei zomrel. Správa bola skľučujúca, ale nie prekvapujúca. Starec s výzorom patriarchu bol už celé dni pripútaný na lôžko vo svojej vrábeľskej kúrii. Vysoký vek bojoval s ťažkým zápalom pľúc a my sme už ani nečakali, že by unavené, vyčerpané fyzikum (telo) bolo schopné poraziť chorobu. A aj 87-ročný starec vedel, že zasľúbená krajina nie je ďaleko: miesto večného odpočinku, kráľovstvo pokoja, a na svoju poslednú cestu zbieral silu tým, že nechal svoj zrak spočívať na obraze. Tento obraz zachytával Spasiteľa na kríži, tvár poznačenú ľudským utrpením sľubovala po stáročia spásu sveta. Správa sa nepotvrdila, a na náš záujem sme dostali odpoveď, že ešte nezomrel, ale už je v agónii.
Vo štvrtok dopoludnia dorazila druhá správa, tentoraz o jeho skutočnej smrti. Skon Jozefa Néčeia nevrhol do smútku len bývalú Tekovskú župu, ale srdcia obyvateľov celého Slovenska naplnil zármutkom, lebo Néčei v čase, keď sa už pripravoval na smrť daroval kráľovský prezent slovenskej univerzitnej kultúre, čím sa naveky zapísal do histórie kultúry. /.../ Keď vychladnuté telo Jozefa Néčeia ukryté v rakve uložili v rodinnej krypte vo vrábeľských vinohradoch, kam uhorský sochár Strobl vytesal do bieleho mramoru Ježiša Krista a Máriu, ktorí strážia večný spánok mŕtvych odpočívajúcich v kobkách, pocítili sme, že do chladnej krypty sa s novým obyvateľom prisťahoval horúci plameň, ktorého jasné teplo ovlaží srdcia a roztopí ich v tej peknej a veľkolepej myšlienke, ktorá sa narodila práve v tomto červenom srdci, ktoré sa teraz bez pohybu, vychladnuté skrýva pred ľudskými zrakmi. My, levičania, sme počúvali smutný zvuk vrábeľských zvonov skľúčení, s bolesťou v duši, ktoré sprevádzali na poslednej ceste, nepochopeného človeka s veľkým srdcom.“
V tom istom čísle novín Tekov, len o tri strany ďalej, bol uverejnený ďalší článok od neznámeho autora, v ktorom sa písalo:
„Pohreb Jozefa Néčeia sa konal v piatok popoludní vo Vrábľoch za veľkej účasti trúchliacich. Zo strany mesta Levice sa zúčastnili vybraní zástupcovia a priniesli obrovský vavrínový veniec, na žltozelenej stuhe mesta sa skvel nápis: Tvoju pamiatku naveky zachová verejnosť Levíc. Pred smútiacou dcérou zosnulého – Šárikou Néčeiovou, vyslovil hlbokú sústrasť Ján Guba, prvý zástupca mestského sudcu za celé mesto. Členmi mesta boli ďalej člen rady Jonáš Vida, mestský tajomník Štefan Vojtáš a Anton Tóth. Zúčastnili sa aj Ján Horatsik, Dr. Ján Kersék a Kornel Kopernický, členovia kuratória Néčeiovej základiny. Zo strany tlače sa zúčastnila manželka Juraja Csorbu a Juraj Kriek.
Pohreb odslúžili traja členovia rádu františkánov, ktorí sú činní na vrábeľskej fare. Potom bola rakva ukrývajúca telo dopravená na smútočnom koči štvorzáprahom do rodinnej krypty, vzdialenej asi 3 km (od Vrábeľ), kde potom vysvätili kobku, pripravenú pre rakvu, a rakvu do nej vložili vedľa manželky Néčeia, ktorá zomrela pred dvoma rokmi, a ktorej kobku až do svojej smrti Néčeia nedovili zamurovať. Vlastný epitaf si nechal pripraviť ešte pred smrťou. Na mramorovej tabuli stálo: † Jozef Néčei, Uhorský kráľovský poštmajster. 1842 –. Bolo potrebné doplniť len rok úmrtia.“
Vo Vrábeľských obecných zápisniciach nie je žiadna zmienka o smrti Néčeia. Hoci bol poslancom obecného zastupiteľstva niekoľko desiatok rokov, predstavitelia mestskej rady mu nevenovali najmenšiu pozornosť. Spomína sa len jednou vetou v kronike mesta Vráble. Néčeiov dlhoročný priateľ z Levíc – Eugen Kriek mal vo svojich poznámkach zapísané: „Napísal som list Viktorovi Porubcovi, odbornému učiteľovi na vrábeľskej meštianke, svojmu bývalému žiakovi. Vypytujem sa ho na posledné dni a hodiny nebohého, ktoré potrebujem do pripravovaného životopisu v novinách Tekov. V nočných hodinách ťažkých posledných týždňov bol totiž menovaný pri starom pánovi. Odpoveď som nedostal.“
Okrem Porubca písal list s prosbou aj Jozefovi Paduchovi, Néčeiovmu priateľovi z Vrábeľ. Paduch, vrábeľský hostinský, bol svedkom pri podpisovaní darovacej listiny. No odpoveď opäť nedostal. Napokon aj bez informácii o posledných dňoch Jozefa Néčeia napísal Kriek rozsiahli životopis v novinách Tekov v decembri 1929. O pár dní mu uhorský kráľovský trestoprávny sudca Štefan Néčei st., v mene svojom i v mene rodiny Néčeiovcov poďakoval za uverejnenie životopisu. Za životopis sa poďakovala Kriekovi aj manželka Jozefa Nedeláka, Natália rodená Schübstanzová (nar. 1874 v Prievidzi), vdova po nasledovníkovi Jozefa Néčeia vo funckii poštmajsterkine.
Jozef Néčei veľkú časť svojho života prežil vo Vrábľoch, kde polstoročie, presne 44 rokov slúžil ako kráľovský poštmajster (od roku 1869 až do roku 1913). Zomrel 17. januára 1929 o pol druhej v noci vo svojej kúrii vo Vrábľoch na poschodí v izbe s výhľadom do dvora. Jeho smrťou vymrela vrábeľská vetva rodu po meči.
Tento prvý odstavec platí aj o slávnom vrábeľskom kráľovskom poštmajstrovi Jozefovi Néčeiovi. Za svojho života ho Vrábľania nedocenili, mal s predstaviteľmi mesta neustále problémy.
Kráľovský poštmajster Jozef Néčei počas svojho života nazhromaždil veľké množstvo predmetov – etnografických a archeologických (medzi prvými skúmal pravekú lokalitu Zemný hrad pri Vrábľoch), zbieral cenné obrazy, zachraňoval z kaštieľov na Požitaví staré listiny (ako v jednom liste sám napísal: veľakrát som prišiel na poslednú chvíľu, mnohí zemepáni si s týmito listinami zapaľovali oheň v krboch). Jeho zbierka má dodnes nevyčísliteľnú hodnotu. Prečo sa však rozhodol celú zbierku venovať práve Leviciam? Ako sme už naznačili, vtedajšie vedenie mesta Vráble chcelo na Néčeiovej zbierke zbohatnúť, lákala ich iba vidina ľahko zarobených peňazí. Jozef Néčei vedel o týchto záujmoch niektorých predstaviteľov mesta, preto sa rozhodol, že celú zbierku venuje Leviciam. Táto zbierka neskôr položila základ pre Tekovské múzeum.
V starých levických novinách Bars (Tekov) z roku 1929 sa o Néčeiových posledných dňoch života môžeme dočítať nasledovné: „V stredu ráno dorazila do Levíc prvá správa. Jozef Néčei zomrel. Správa bola skľučujúca, ale nie prekvapujúca. Starec s výzorom patriarchu bol už celé dni pripútaný na lôžko vo svojej vrábeľskej kúrii. Vysoký vek bojoval s ťažkým zápalom pľúc a my sme už ani nečakali, že by unavené, vyčerpané fyzikum (telo) bolo schopné poraziť chorobu. A aj 87-ročný starec vedel, že zasľúbená krajina nie je ďaleko: miesto večného odpočinku, kráľovstvo pokoja, a na svoju poslednú cestu zbieral silu tým, že nechal svoj zrak spočívať na obraze. Tento obraz zachytával Spasiteľa na kríži, tvár poznačenú ľudským utrpením sľubovala po stáročia spásu sveta. Správa sa nepotvrdila, a na náš záujem sme dostali odpoveď, že ešte nezomrel, ale už je v agónii.
Vo štvrtok dopoludnia dorazila druhá správa, tentoraz o jeho skutočnej smrti. Skon Jozefa Néčeia nevrhol do smútku len bývalú Tekovskú župu, ale srdcia obyvateľov celého Slovenska naplnil zármutkom, lebo Néčei v čase, keď sa už pripravoval na smrť daroval kráľovský prezent slovenskej univerzitnej kultúre, čím sa naveky zapísal do histórie kultúry. /.../ Keď vychladnuté telo Jozefa Néčeia ukryté v rakve uložili v rodinnej krypte vo vrábeľských vinohradoch, kam uhorský sochár Strobl vytesal do bieleho mramoru Ježiša Krista a Máriu, ktorí strážia večný spánok mŕtvych odpočívajúcich v kobkách, pocítili sme, že do chladnej krypty sa s novým obyvateľom prisťahoval horúci plameň, ktorého jasné teplo ovlaží srdcia a roztopí ich v tej peknej a veľkolepej myšlienke, ktorá sa narodila práve v tomto červenom srdci, ktoré sa teraz bez pohybu, vychladnuté skrýva pred ľudskými zrakmi. My, levičania, sme počúvali smutný zvuk vrábeľských zvonov skľúčení, s bolesťou v duši, ktoré sprevádzali na poslednej ceste, nepochopeného človeka s veľkým srdcom.“
V tom istom čísle novín Tekov, len o tri strany ďalej, bol uverejnený ďalší článok od neznámeho autora, v ktorom sa písalo:
„Pohreb Jozefa Néčeia sa konal v piatok popoludní vo Vrábľoch za veľkej účasti trúchliacich. Zo strany mesta Levice sa zúčastnili vybraní zástupcovia a priniesli obrovský vavrínový veniec, na žltozelenej stuhe mesta sa skvel nápis: Tvoju pamiatku naveky zachová verejnosť Levíc. Pred smútiacou dcérou zosnulého – Šárikou Néčeiovou, vyslovil hlbokú sústrasť Ján Guba, prvý zástupca mestského sudcu za celé mesto. Členmi mesta boli ďalej člen rady Jonáš Vida, mestský tajomník Štefan Vojtáš a Anton Tóth. Zúčastnili sa aj Ján Horatsik, Dr. Ján Kersék a Kornel Kopernický, členovia kuratória Néčeiovej základiny. Zo strany tlače sa zúčastnila manželka Juraja Csorbu a Juraj Kriek.
Pohreb odslúžili traja členovia rádu františkánov, ktorí sú činní na vrábeľskej fare. Potom bola rakva ukrývajúca telo dopravená na smútočnom koči štvorzáprahom do rodinnej krypty, vzdialenej asi 3 km (od Vrábeľ), kde potom vysvätili kobku, pripravenú pre rakvu, a rakvu do nej vložili vedľa manželky Néčeia, ktorá zomrela pred dvoma rokmi, a ktorej kobku až do svojej smrti Néčeia nedovili zamurovať. Vlastný epitaf si nechal pripraviť ešte pred smrťou. Na mramorovej tabuli stálo: † Jozef Néčei, Uhorský kráľovský poštmajster. 1842 –. Bolo potrebné doplniť len rok úmrtia.“
Vo Vrábeľských obecných zápisniciach nie je žiadna zmienka o smrti Néčeia. Hoci bol poslancom obecného zastupiteľstva niekoľko desiatok rokov, predstavitelia mestskej rady mu nevenovali najmenšiu pozornosť. Spomína sa len jednou vetou v kronike mesta Vráble. Néčeiov dlhoročný priateľ z Levíc – Eugen Kriek mal vo svojich poznámkach zapísané: „Napísal som list Viktorovi Porubcovi, odbornému učiteľovi na vrábeľskej meštianke, svojmu bývalému žiakovi. Vypytujem sa ho na posledné dni a hodiny nebohého, ktoré potrebujem do pripravovaného životopisu v novinách Tekov. V nočných hodinách ťažkých posledných týždňov bol totiž menovaný pri starom pánovi. Odpoveď som nedostal.“
Okrem Porubca písal list s prosbou aj Jozefovi Paduchovi, Néčeiovmu priateľovi z Vrábeľ. Paduch, vrábeľský hostinský, bol svedkom pri podpisovaní darovacej listiny. No odpoveď opäť nedostal. Napokon aj bez informácii o posledných dňoch Jozefa Néčeia napísal Kriek rozsiahli životopis v novinách Tekov v decembri 1929. O pár dní mu uhorský kráľovský trestoprávny sudca Štefan Néčei st., v mene svojom i v mene rodiny Néčeiovcov poďakoval za uverejnenie životopisu. Za životopis sa poďakovala Kriekovi aj manželka Jozefa Nedeláka, Natália rodená Schübstanzová (nar. 1874 v Prievidzi), vdova po nasledovníkovi Jozefa Néčeia vo funckii poštmajsterkine.
Jozef Néčei veľkú časť svojho života prežil vo Vrábľoch, kde polstoročie, presne 44 rokov slúžil ako kráľovský poštmajster (od roku 1869 až do roku 1913). Zomrel 17. januára 1929 o pol druhej v noci vo svojej kúrii vo Vrábľoch na poschodí v izbe s výhľadom do dvora. Jeho smrťou vymrela vrábeľská vetva rodu po meči.
Jozef Néčei
detail ruky
Rodinná kúria N...
Jozef Néčei
Levický hrad (d...
Použitá literatúra a pramene:
Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Leviciach, Pozostalosť rodiny Jozefa Néčeia
Trubíni, J.: Vráble. Vydavateľstvo Turista Piešťany 1994.
Tekovské múzeum Levice, pozostalosť rodiny Jozefa Néčeia
Tekovské múzeum v Leviciach, olejomaľba Jozefa Néčeia od syna Štefana Néčeia
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43