Cholera na Požitaví v roku 1831
Cholera sa v Európe objavila začiatkom 19. storočia v podobe siedmych pandémií. Na Slovensku choleru priniesli v roku 1831 pltníci z Poľska. Najviac bolo postihnuté územie východného Slovenska. Viac ako cholery sa pospolitý ľud obával čudných nariadení od vrchnosti, a tak vznikli rôzne vzbury a povstania. Ľudia odmietli lieky a nariadenia, cholera sa dostala do všetkých kútov Slovenska. Epidémia cholery trvala niečo cez mesiac. V tom roku zomrelo na našom území cez 19.000 obyvateľov.
Cholera je prudké črevné infekčné ochorenie, charakterizuje ho vodnatá hnačka, zvracanie a rýchla dehydratácia. Rýchly únik vody stolicou mení telo pacienta na kostru potiahnutú vráskavou kožou a jeho celkový vzhľad vzbudzuje strach. Tento proces je pomerne rýchly. Dospelý človek postihnutý cholerou môže za 24 hodín stratiť až 30 litrov tekutín. Smrť môže nastať v priebehu niekoľkých málo hodín, najmä u oslabených jedincov a detí.
V roku 1831 zomrelo na choleru v Malom Cetíne 35 ľudí, vo Veľkom Cetíne 131 ľudí, v obci Hul 39, v Úľanoch nad Žitavou 41 atď. V súdobej kronike obce Nová Ves nad Žitavou sa uvádza, že na prístupových cestách k obci postavili stráže, aby zabránili ďalšiemu šíreniu. Farár v Dolnom Ohaji - Jozef Čičmancai (1824–1834) poznamenal o zákernej chorobe nasledovné: „Dňa 20. augusta 1831 začala riadiť v oboch dedinách mojej farnosti (Dolný Ohaj, Hul) cholera. Nepomohli ani opatrenia politickej moci, ktorá nastavila stráže a takzvané kordóny, ktorými chcela prísne oddeliť miesta od krajov, kde sa cholera už vyskytla. Choroba sa prejavuje zvracaním, vysokými horúčkami, bolesťami v kĺboch. Konce nôh a rúk začínajú očernievať a zanedlho nasleduje smrť, ktorú si chorí v bolestiach sami žiadajú.“
Ku cholere sa viaže aj niekoľko úsmevných príbehov. V roku 1841 rozprával istý medik Muller známemu etnografovi Jánovi Čaplovičovi jednu historku, ktorá sa viaže k Požitaviu, konkrétne k Topoľčiankam. Všetky dievčatá (asi 17-ročné) totiž zostali samodruhé. Rozšíril sa po okolí taký chýr, že dievčatá, ktoré budú ťarchavé, ušetrí cholera, ostatné že všetky umrú. A tak sa miestne topoľčianske dievky dali radšej zviesť a oplodniť. Túto udalosť mala vyšetrovať aj Tekovská stolica ako čosi neslýchaného.
Iná historka sa odohrala vo Vrábľoch. Istý Mišo Papánek, poctivý obyvateľ vrábeľský, náhle doma odpadol. Žena ihneď zavolala povozníkov, aby muža odviedli na cintorín, že zomrel na choleru. Mišo Papánek sa o pár hodín prebudil na cintoríne. Nezmohla ho cholera, ale miestna vrábeľská pálenka.
Použité pramene:
MELICHER, Jozef - TRUBÍNI, Jozef: Nezabije cholera, nijakého korheľa. In: Požitavské povesti. Matica slovenská Martin 1998.
TRUBÍNI, Jozef - TRUBÍNI, Ľuboš: Nová Ves nad Žitavou. 2005.
http://www.blurtit.com/var/question/q/q5/q57/q578/q5785/q5785803_1266586_409_cholera2 (15.1.2011)
www.dolnyohaj.sk (15.1.2011)
http://www.sme.sk/c/2187351/pospolity-lud-v-19-storoci-sa-viac-ako-cholery-bal-ze-sa-ho-vrchnost-pokusa-otravit-vylet-do-histori.html#ixzz1B90nSNkO (15.1.2011)
V roku 1831 zomrelo na choleru v Malom Cetíne 35 ľudí, vo Veľkom Cetíne 131 ľudí, v obci Hul 39, v Úľanoch nad Žitavou 41 atď. V súdobej kronike obce Nová Ves nad Žitavou sa uvádza, že na prístupových cestách k obci postavili stráže, aby zabránili ďalšiemu šíreniu. Farár v Dolnom Ohaji - Jozef Čičmancai (1824–1834) poznamenal o zákernej chorobe nasledovné: „Dňa 20. augusta 1831 začala riadiť v oboch dedinách mojej farnosti (Dolný Ohaj, Hul) cholera. Nepomohli ani opatrenia politickej moci, ktorá nastavila stráže a takzvané kordóny, ktorými chcela prísne oddeliť miesta od krajov, kde sa cholera už vyskytla. Choroba sa prejavuje zvracaním, vysokými horúčkami, bolesťami v kĺboch. Konce nôh a rúk začínajú očernievať a zanedlho nasleduje smrť, ktorú si chorí v bolestiach sami žiadajú.“
Ku cholere sa viaže aj niekoľko úsmevných príbehov. V roku 1841 rozprával istý medik Muller známemu etnografovi Jánovi Čaplovičovi jednu historku, ktorá sa viaže k Požitaviu, konkrétne k Topoľčiankam. Všetky dievčatá (asi 17-ročné) totiž zostali samodruhé. Rozšíril sa po okolí taký chýr, že dievčatá, ktoré budú ťarchavé, ušetrí cholera, ostatné že všetky umrú. A tak sa miestne topoľčianske dievky dali radšej zviesť a oplodniť. Túto udalosť mala vyšetrovať aj Tekovská stolica ako čosi neslýchaného.
Iná historka sa odohrala vo Vrábľoch. Istý Mišo Papánek, poctivý obyvateľ vrábeľský, náhle doma odpadol. Žena ihneď zavolala povozníkov, aby muža odviedli na cintorín, že zomrel na choleru. Mišo Papánek sa o pár hodín prebudil na cintoríne. Nezmohla ho cholera, ale miestna vrábeľská pálenka.
Človek postihnu...
Topoľčianky
Topoľčianky
Vráble
Použité pramene:
MELICHER, Jozef - TRUBÍNI, Jozef: Nezabije cholera, nijakého korheľa. In: Požitavské povesti. Matica slovenská Martin 1998.
TRUBÍNI, Jozef - TRUBÍNI, Ľuboš: Nová Ves nad Žitavou. 2005.
http://www.blurtit.com/var/question/q/q5/q57/q578/q5785/q5785803_1266586_409_cholera2 (15.1.2011)
www.dolnyohaj.sk (15.1.2011)
http://www.sme.sk/c/2187351/pospolity-lud-v-19-storoci-sa-viac-ako-cholery-bal-ze-sa-ho-vrchnost-pokusa-otravit-vylet-do-histori.html#ixzz1B90nSNkO (15.1.2011)
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43