Zbojníci na Turni

Zbojníckemu kapitánovi na Turni nič nechýbalo, mal moc, mal peniaze, chýbala mu však gazdiná, žena. Tie, čo sa mu páčili, tie ho nechceli, alebo nezodpovedali jeho postaveniu a tie, čo našli v ňom zaľúbenie, zas nevyhovovali jemu.

Až jedného dňa sa beznádejne zamiloval a zdalo sa mu, že konečne bude šťastný. Dievčina bola krásna, ale jej krása bola neprístupná. Prečo? Nevieme. Hovorilo sa, že jej srdce patrilo inému, záhadnému neznámemu, čo iba večer chodil za ňou na čiernom koni, čo osamotene stával občas večer pred dievčiným domom.

Kapitán z Turne nebol na odpor dievčiny pripravený. On totiž vôbec nebol na odpor zvyknutý. Bol známy svojou krutosťou a bezohľadnosťou. Párkrát poslal svojich ľudí za dievčinou, žiadal ju, aby prišla na vežu upratať, variť, prať, neskôr sa však mala stať gazdinou a hradnou paňou. Dievčina poslala poslov preč. Urobila to nie raz, ani dvakrát, ale niekoľkokrát. Naposledy dokonca už drzých zbojníkov obliala ľadovou vodou.

Kapitán sa strašne rozzúril a rozhodol sa, že dievčinu získa ináč. A tak sa zhrdená láska zmenila na nenávisť. Jednej noci sa dievčina zobudila na strašnú bolesť. Oči však otvoriť nemohla. Mala ich zaviazané. Zakričať tiež nemohla. Ústa mala zapchaté handrou. Prehodenú cez koňa ju kapitánovi zbojníci dovliekli pred kapitána a surovo mu ju zhodili k nohám.

- Tu máš tú divú mačku! - Zarehotal sa najvyšší a priam odpudivo pôsobiaci zbojník.
- Výborne chlapci.- Spokojne sa uškrnul kapitán.
Udalosti sa potom vyvíjali iným smerom, ako si predtým zbojnícky kapitán predstavoval. Dievčina nebola pokorná, nebála sa svojich trýzniteľov a párkrát ušla. Ale obrovské psy, čo zbojníci za ňou pustili, ju zakaždým zastavili.

Kapitánova krutosť našla východisko. Dal urobiť dlhočiznú reťaz a dievčinu na ňu pripútal. Stále chodila s reťazou a celou vežou ju sprevádzalo uši drásajúce rinčanie. Bola celá šťastná, keď mohla prať šaty v potoku. Aby to mohla robiť, dali reťaz ešte predĺžiť.

Ako tak raz prala a tešila sa čerstvému vzduchu v žiare slnka, pristihol ju tam jej švárny šuhaj zo Skýcova. Jeho čierny kôň priateľsky zaerdžal.
- Tak dlho ťa hľadám, milá moja. Myslel som si, že si sa prepadla pod zem.- Mladík zoskočil z koňa a rozbehol sa k dievčine. Potkol sa však o dlhú reťaz.
- Čo to to urobil ten sviniar?- Rozčúlil sa a trvalo mu dosť dlho, kým reťaz rozsekol a dievčinu oslobodil.
- Ako dobre, že apkovi ukradli tie voly, veď som ich tak dlho hľadal - vzdychol si, keď cválali k veži. Prečo k veži? Bolo treba urobiť so zbojníkmi poriadok.
- Vo veži je dvanásť sudov pušného prachu, - skríkla oslobodená dievčina a zaraz vedela, ako sa zbojníkovi pomstiť. Položila pod sudy horiacu sviecu a o odcválali preč. Sotva prešli sto metrov, Turňou otriasol ohromný výbuch a veža sa rozpoltila. Zvonček z nej sa s rachotom zaryl do zeme na protiľahlom úbočí. Zvonček neskôr na povrch vyryli divé svine.

 V rumoch zostali pochovaní zbojníci aj so svojím bohatstvom. Jeden sa zachránil, hoci pol jazyka mal odtrhnutý. Celý krvavý utekal vedľa potoka Žitava a kričal: Lo – lo – lo – ločkajte ma! (Počkajte ma!) Dnes stojí veža zlomená. Existuje len jej severná polovica.