Desivé miesta na Požitaví (4. časť)
V predošlých častiach sme sa rozprávali o rôznych strašidlách a strašidelných miestach na Požitaví, kde sa dejú čudné veci a ľudia sa týmto miestam od nepamäti vyhýbajú. Išlo o výpovede ľudí, ktorí historky počuli od svojich rodičov alebo starých rodičov. Tak sa tieto príbehy predávali z pokolenia na pokolenie, až napokon zľudoveli. Dnes je ťažko určiť čo je skutočnosť a čo je už výmysel rozprávača. No existuje jedno tajuplné miesto na Požitaví, v ktorom sa dejú dodnes nevysvetliteľné javy. O zámku v Topoľčiankach kolujú hrôzostrašné historky.
Známa povesť o Topoľčiankach hovorí o bielej panej, ktorá sa zjavuje v nočných hodinách v zámku a v zámockom parku a dodnes hľadá svoj večný pokoj. Blúdi miestnosťami a nádvorím, nad ránom sa rozplynie ako hmla. Povesť sa viaže k tajuplnej zámockej kaplnke. V tejto kaplnke sa nachádza veľký obraz, na ktorom je namaľovaná v nadživotnej veľkosti grófka Alžbeta Bánffiová rod. Rákociová (Rákoczi), ako leží vystretá na katafalku. Obraz namaľoval benediktínsky mních z Panonhalmy, ktorý utiekol pred Turkmi a ukrýval sa v Topoľčianskom zámku. Volal sa Bazilius. V hornej časti obrazu je namaľovaný anjel ako nesie grófku k nebeskej matke. Nad postavami – anjelmi sa nachádza pozoruhodný nápis v latinčine: „Kým som priadla niť svojho života, bola som ako perla, bola som ako kvet, a teraz som už len ako hmla, dym – prach a popol.“
Ďalší nápis sa nachádza na „pergamenovom“ liste vpravo: „Grófka Bánffiová z Michaloviec, milá manželka osvieteného pána grófa Ladislava Rákociho, po trpezlivom znášaní ťažkej choroby a po prijatí sviatosti zomierajúceho podľa zvyku kresťanskej rímskej matky cirkvi pripravená na smrť, za vrúcnych modlidieb prítomných, v plnej božej láske a nádeji, na povznesenie všetkých, ticho odišla z tieňov tohto sveta vo veku 33 rokov v auguste 1663. Nech odpočíva v pokoji Pánu“. Maliar - mních použil pri maľovaní živicu, ľanový olej a prášky z farebných kameňov.
Vraj každý rok presne o polnoci, v deň úmrtia Alžbety Bánffiovej rod. Rákociovej, padne obraz za veľkého rachotu zo steny kaplnky. K tejto šľachtičnej sa viaže niekoľko historiek. No najskôr si povedzme niečo o grófke Alžbete a jej dcére. Alžbetina dcéra Alžbeta Rákociová, sa vydala za Juraja Erdödyho. Ich manželstvo bolo bezdetné. Patrili im mnohé majetky v Uhorsku, najčastejšie sa zdržiavali v Smoleniciach, Topoľčiankach, Šarišskom hrade a Novigrade (Chorvátsko).
Alžbeta zdedila po matke múdrosť a obetavosť. Bola to práve ona, kto založil v Topoľčiankach známe škapuliarske púte a konajú sa až dodnes, viac ako 320 rokov. Obdarúvala okolité obce rôznymi sakrálnymi pamiatkami, napr. Jedľovým Kostoľanom darovala oltár do kostola. Sama efektívne spravovala rozsiahle majetky, bola výbornou hospodárkou.
Ale vráťme sa ku kaplnke a záhadným úkazom okolo obrazu. Autentické výpovede bývalých zamestnancov a správcov zámku Topoľčianky naháňajú strach a po ich prečítaní behá mráz po chrbte.
Bola horúca augustová sobota, takmer pred polnocou, a bývalý dlhoročný zamestnanec zámku vyšiel von polievať kvety a kríky na nádvorie. Keď zrazu začul čudné zvuky pri kaplnke (nachádzajú sa pri nej drevené schody, ktoré vedú na druhé poschodie). Vôbec to neprestávalo, boli to jasné zvuky chôdze, no nikoho na schodoch nevidel. Dodnes si je istý, že to nebol žiadny blud. Od strachu sa vrátil do zámku, zamkol sa a až do rána pre istotu nevyšiel von. Jeho kolegyňa, mala podobnú skúsenosť. Takmer každý večer po drevených schodoch ktosi chodil, hoci nikoho nikde nevidela. Po určitom čase tie zvuky prestali.
Ďalší zamestnanec zámku, ktorý pôsobil v Topoľčiankach pred rokom 1998, si spomína na takúto príhodu: zvláštnou vecou, s ktorou sa stretávali a možno dodnes aj stretávajú zamestnanci zámku, sú tzv. krvavé sny. Z času na čas sa stalo, že si správca zámku zdriemol. Nielen jemu, ale aj ďalším sa pravidelne snívalo o krvavých vraždách a vojnách.
Zhruba pred 15. rokmi navštívila zámok veštkyňa. V noci išla ku kaplnke, po chvíli sa jej zjavila zhrbená žena, veľmi nešťastná. Išlo o zblúdilú dušu, ktorá hľadala pokoj. Bola veľmi šťastná z toho, že ju konečne niekto uvidel. Pri kaplnke jej zapálila sviečku a rozlúčila sa s ňou.
Ďalším čudným úkazom, s ktorým sa stretávali ľudia na zámku, je dupot, resp. kroky nad recepciou. Nachádza sa nad ňou knižnica prof. Podhorného, ktorý je už po smrti. Pred niekoľkými rokmi rozprával jeden prútikár, že bol pozvaný na svadbu do Topoľčianskeho zámku. V noci s manželkou a ďalšími dvomi ľuďmi vyšli na arkády zapáliť si cigaretu. Po chvíli uvidel pri kaplnke zahmlenú postavu ako cez zamknuté dvere vyšla von a po chvíli zmizla.
Ďalšie informácie o grófke Erdödyovej rod. Rákociovej sa viažu k hradu Hrušov, ktorý sa nachádza neďaleko Topoľčianok. Koncom roka 1703 sa Alžbeta utiahla na hrad Hrušov. Tu si ju v roku 1707 povolal Boh k sebe... O jej úmrtí koluje niekoľko povestí – jedna z nich hovorí, že zomrela za nejasných okolností, keď ju divá zver v hore roztrhala. Bola vášnivou poľovníčkou a milovala zvieratá, a tak ju prezývali podľa bohyne lovu Diany ako Topoľčianska Diana. V skutočnosti však zomrela v dnešnom Chorvátsku v meste Novigrad. Nemala rada toto miesto o čom svedčia mnohé listiny, tak veľmi sa chcela vrátiť na územie Slovenska, ale už sa nikdy nevrátila, zomrela 8. novembra 1707.
Posledná historka o Rákociovej sa opäť odohrala na Hrušove krátko po matkinej smrti. V roku 1664 Turci obliehali hrad Hrušov, v ktorom v tom čase ona bývala, a keď už-už mali dobyť hrad, aby ušla zneucteniu a zajatiu, vyskočila z najvyššie položenej veže. Anjeli ju zachytili na svoje krídla a leteli s ňou dole do zámku, keď ju pustili na nádvorie, údajne pri dopadnutí si iba malíček polámala. Keď letela dolu, porúčala svoje majetky, tobolky na Topoľčianky, Borovce na Machulince, Hoňovce na Opatovce a Lometince na Hostie. No ako to naozaj všetko vtedy bolo, to navždy zostane záhadou...
Známa povesť o Topoľčiankach hovorí o bielej panej, ktorá sa zjavuje v nočných hodinách v zámku a v zámockom parku a dodnes hľadá svoj večný pokoj. Blúdi miestnosťami a nádvorím, nad ránom sa rozplynie ako hmla. Povesť sa viaže k tajuplnej zámockej kaplnke. V tejto kaplnke sa nachádza veľký obraz, na ktorom je namaľovaná v nadživotnej veľkosti grófka Alžbeta Bánffiová rod. Rákociová (Rákoczi), ako leží vystretá na katafalku. Obraz namaľoval benediktínsky mních z Panonhalmy, ktorý utiekol pred Turkmi a ukrýval sa v Topoľčianskom zámku. Volal sa Bazilius. V hornej časti obrazu je namaľovaný anjel ako nesie grófku k nebeskej matke. Nad postavami – anjelmi sa nachádza pozoruhodný nápis v latinčine: „Kým som priadla niť svojho života, bola som ako perla, bola som ako kvet, a teraz som už len ako hmla, dym – prach a popol.“
Ďalší nápis sa nachádza na „pergamenovom“ liste vpravo: „Grófka Bánffiová z Michaloviec, milá manželka osvieteného pána grófa Ladislava Rákociho, po trpezlivom znášaní ťažkej choroby a po prijatí sviatosti zomierajúceho podľa zvyku kresťanskej rímskej matky cirkvi pripravená na smrť, za vrúcnych modlidieb prítomných, v plnej božej láske a nádeji, na povznesenie všetkých, ticho odišla z tieňov tohto sveta vo veku 33 rokov v auguste 1663. Nech odpočíva v pokoji Pánu“. Maliar - mních použil pri maľovaní živicu, ľanový olej a prášky z farebných kameňov.
Vraj každý rok presne o polnoci, v deň úmrtia Alžbety Bánffiovej rod. Rákociovej, padne obraz za veľkého rachotu zo steny kaplnky. K tejto šľachtičnej sa viaže niekoľko historiek. No najskôr si povedzme niečo o grófke Alžbete a jej dcére. Alžbetina dcéra Alžbeta Rákociová, sa vydala za Juraja Erdödyho. Ich manželstvo bolo bezdetné. Patrili im mnohé majetky v Uhorsku, najčastejšie sa zdržiavali v Smoleniciach, Topoľčiankach, Šarišskom hrade a Novigrade (Chorvátsko).
Alžbeta zdedila po matke múdrosť a obetavosť. Bola to práve ona, kto založil v Topoľčiankach známe škapuliarske púte a konajú sa až dodnes, viac ako 320 rokov. Obdarúvala okolité obce rôznymi sakrálnymi pamiatkami, napr. Jedľovým Kostoľanom darovala oltár do kostola. Sama efektívne spravovala rozsiahle majetky, bola výbornou hospodárkou.
Ale vráťme sa ku kaplnke a záhadným úkazom okolo obrazu. Autentické výpovede bývalých zamestnancov a správcov zámku Topoľčianky naháňajú strach a po ich prečítaní behá mráz po chrbte.
Bola horúca augustová sobota, takmer pred polnocou, a bývalý dlhoročný zamestnanec zámku vyšiel von polievať kvety a kríky na nádvorie. Keď zrazu začul čudné zvuky pri kaplnke (nachádzajú sa pri nej drevené schody, ktoré vedú na druhé poschodie). Vôbec to neprestávalo, boli to jasné zvuky chôdze, no nikoho na schodoch nevidel. Dodnes si je istý, že to nebol žiadny blud. Od strachu sa vrátil do zámku, zamkol sa a až do rána pre istotu nevyšiel von. Jeho kolegyňa, mala podobnú skúsenosť. Takmer každý večer po drevených schodoch ktosi chodil, hoci nikoho nikde nevidela. Po určitom čase tie zvuky prestali.
Ďalší zamestnanec zámku, ktorý pôsobil v Topoľčiankach pred rokom 1998, si spomína na takúto príhodu: zvláštnou vecou, s ktorou sa stretávali a možno dodnes aj stretávajú zamestnanci zámku, sú tzv. krvavé sny. Z času na čas sa stalo, že si správca zámku zdriemol. Nielen jemu, ale aj ďalším sa pravidelne snívalo o krvavých vraždách a vojnách.
Zhruba pred 15. rokmi navštívila zámok veštkyňa. V noci išla ku kaplnke, po chvíli sa jej zjavila zhrbená žena, veľmi nešťastná. Išlo o zblúdilú dušu, ktorá hľadala pokoj. Bola veľmi šťastná z toho, že ju konečne niekto uvidel. Pri kaplnke jej zapálila sviečku a rozlúčila sa s ňou.
Ďalším čudným úkazom, s ktorým sa stretávali ľudia na zámku, je dupot, resp. kroky nad recepciou. Nachádza sa nad ňou knižnica prof. Podhorného, ktorý je už po smrti. Pred niekoľkými rokmi rozprával jeden prútikár, že bol pozvaný na svadbu do Topoľčianskeho zámku. V noci s manželkou a ďalšími dvomi ľuďmi vyšli na arkády zapáliť si cigaretu. Po chvíli uvidel pri kaplnke zahmlenú postavu ako cez zamknuté dvere vyšla von a po chvíli zmizla.
Ďalšie informácie o grófke Erdödyovej rod. Rákociovej sa viažu k hradu Hrušov, ktorý sa nachádza neďaleko Topoľčianok. Koncom roka 1703 sa Alžbeta utiahla na hrad Hrušov. Tu si ju v roku 1707 povolal Boh k sebe... O jej úmrtí koluje niekoľko povestí – jedna z nich hovorí, že zomrela za nejasných okolností, keď ju divá zver v hore roztrhala. Bola vášnivou poľovníčkou a milovala zvieratá, a tak ju prezývali podľa bohyne lovu Diany ako Topoľčianska Diana. V skutočnosti však zomrela v dnešnom Chorvátsku v meste Novigrad. Nemala rada toto miesto o čom svedčia mnohé listiny, tak veľmi sa chcela vrátiť na územie Slovenska, ale už sa nikdy nevrátila, zomrela 8. novembra 1707.
Posledná historka o Rákociovej sa opäť odohrala na Hrušove krátko po matkinej smrti. V roku 1664 Turci obliehali hrad Hrušov, v ktorom v tom čase ona bývala, a keď už-už mali dobyť hrad, aby ušla zneucteniu a zajatiu, vyskočila z najvyššie položenej veže. Anjeli ju zachytili na svoje krídla a leteli s ňou dole do zámku, keď ju pustili na nádvorie, údajne pri dopadnutí si iba malíček polámala. Keď letela dolu, porúčala svoje majetky, tobolky na Topoľčianky, Borovce na Machulince, Hoňovce na Opatovce a Lometince na Hostie. No ako to naozaj všetko vtedy bolo, to navždy zostane záhadou...
Rodinný erb Rák...
rukopis Alžbety...
Alžbeta Bánffio...
Pohľad do zámoc...
Stará múdrosť v...
Alžbeta Bánffio...
Alžbeta Bánffio...
Noc má svoju mo...
Alžbeta Bánffio...
Grófka Alžbeta ...
Súvisiace články:
Desivé miesta na Požitaví (1. časť)
Desivé miesta na Požitaví (2. časť)
Desivé miesta na Požitaví (3. časť)
Použitá literatúra a pramene:
ČEPČEK, Štefan.: Topoľčianky. Bratislava Tatran 1983, s. 87.
MELICHER, Jozef – TRUBÍNI, Jozef.: Topoľčianska biela pani. In: Požitavské povesti. Matica slovenská Martin 1998.
ZRUBEC, Laco.: Tajomstvo hrušovskej studne. In: Hlas Ľudu č. 61. roč. 33, s. 4 (14. marca 1987)
Spomienky pána BEŇUŠA z Topoľčianok – rukopis pre potreby vydania knihy Požitavské povesti (17. 9. 1997)
Rozprávanie bývalých zamestnancov Topoľčianskeho zámku z rokov 1994-2000 zaznamenal Ľuboš Trubíni
http://www.parragh.n1.hu/keret.cgi?/eucsafa/genealogy.euweb.cz/hung/rakoczi3.html (25. 2. 2009)
Poďakovanie:
Ďakujem správe zámku Topoľčianky, menovite pani LUCII VARGOVEJ, manažérke hotela Topoľčianky, za povolenie fotografovať zámockú kaplnku – obraz Alžbety Bánffiovej rod. Rákociovej (1663), za nedeľné popoludnie a za získané informácie.
Ďakujem MATEJOVI PETRUFOVI, spoluautorovi portálu zitava.sk, za pomoc pri fotografovaní v zámockej kaplnke a za skvelú spoluprácu.
Ďakujem pánovi MICHALOVI DEMEŠOVI za pomoc pri preklade z maďarčiny do slovenčiny.
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43