Tajomné miesta hornej Žitavy
Je leto. Úroda na našej záhrade vyzerá plodne tohto roku. V chladničke sa už tlačí pár litríkov bazového sirupu a v mrazničke máme slušnú zásobu čerešní na koláče. Prvú papriku sme už zjedli a rajčiny sa krásne nalievajú slnkom.
Celkom iná úroda ale dozrieva, dozrela, až prezrela a teraz smrdí na brehoch Hornej Žitavy medzi obcami Machulince a Obyce. Tento pomerne krátky a rovný úsek rieky je husto porastený starými vŕbami, hrabmi a čerešňami. Žitava tu nie je hlboká a voda tečie pomerne rýchlo jej kamenistým dnom. Ideálne prostredie pre raky, rybáriky, pstruhy, vodnáre, trasochvosty...
Dali by sa tu nájsť dravé kaskády, aj kotliny s hlbšou vodou, keby sme aj tu nenarazili na to, čo sa dá vidieť všade na Slovensku. Či už ste na Kysuciach, na strednom Slovensku, pri Bratislave alebo v okolí Zlatých Moraviec všade rýchlo zistíte podľa kvantity odpadkov, že nablízku žije Homo sapiens. Tu sa končí krása Hornej Žitavy a začína niečo, čo pripomína 100 km dlhý splachovací záchod. Nemusíme ani spláchnuť, veď voda to zoberie. Tak len sypeme, vyvážame, prehadzujeme cez plot. Dôležité predsa je, že na dvore je poriadok.
Kamene sú v rieke obalené igelitmi, kobercami a linoleami. Konzervy, sklenené fľašky, bandasky a topánky pohodené po brehoch, niektoré aj zarastené na veky v koreňoch starých stromov. Chladnička uprostred rieky asi vypadla z lietadla inak si neviem predstaviť ako sa sem dostala. Kmeň jelše obalený červeným kobercom pripomína vyznamenanie asi za to, že ešte stojí a díva sa na ten náš slovenský landart. Ako sa blížim k dedine a to jej jedno ku ktorej počet artefaktov narastá . Dve plastové biele stoličky pohodené v rieke akosi neladia so vzorne pokoseným futbalovým trávnikom hneď vedľa. A takto ďalej by sme mohli pokračovať a nachádzať veci vídané a nevídané asi až po koniec tejto rieky.
Prečo sa to deje tejto a iným riekam a potokom neviem. Asi sme stratili rešpekt, cit a pokoru voči prírode, ktorá nám v minulosti viackrát vedela dokázať svoju silu a krásu. Dnes sa už v Žitave nekúpeme, nechytáme v nej ryby a raky, nezbierame prútie z jej brehov. Stratili sme s ňou kontakt a slúži nám len ako odpadový kôš. Mladé bociany sa drhnú špagátmi z rieky a onedlho sa nimi zadrhneme možno aj my. Ak to takto pôjde ďalej môžeme Žitavu, ktorá dostala meno od toho, že preteká úrodným žitným krajom, premenovať na Plastavu či Žumpavu.
Celkom iná úroda ale dozrieva, dozrela, až prezrela a teraz smrdí na brehoch Hornej Žitavy medzi obcami Machulince a Obyce. Tento pomerne krátky a rovný úsek rieky je husto porastený starými vŕbami, hrabmi a čerešňami. Žitava tu nie je hlboká a voda tečie pomerne rýchlo jej kamenistým dnom. Ideálne prostredie pre raky, rybáriky, pstruhy, vodnáre, trasochvosty...
Dali by sa tu nájsť dravé kaskády, aj kotliny s hlbšou vodou, keby sme aj tu nenarazili na to, čo sa dá vidieť všade na Slovensku. Či už ste na Kysuciach, na strednom Slovensku, pri Bratislave alebo v okolí Zlatých Moraviec všade rýchlo zistíte podľa kvantity odpadkov, že nablízku žije Homo sapiens. Tu sa končí krása Hornej Žitavy a začína niečo, čo pripomína 100 km dlhý splachovací záchod. Nemusíme ani spláchnuť, veď voda to zoberie. Tak len sypeme, vyvážame, prehadzujeme cez plot. Dôležité predsa je, že na dvore je poriadok.
Kamene sú v rieke obalené igelitmi, kobercami a linoleami. Konzervy, sklenené fľašky, bandasky a topánky pohodené po brehoch, niektoré aj zarastené na veky v koreňoch starých stromov. Chladnička uprostred rieky asi vypadla z lietadla inak si neviem predstaviť ako sa sem dostala. Kmeň jelše obalený červeným kobercom pripomína vyznamenanie asi za to, že ešte stojí a díva sa na ten náš slovenský landart. Ako sa blížim k dedine a to jej jedno ku ktorej počet artefaktov narastá . Dve plastové biele stoličky pohodené v rieke akosi neladia so vzorne pokoseným futbalovým trávnikom hneď vedľa. A takto ďalej by sme mohli pokračovať a nachádzať veci vídané a nevídané asi až po koniec tejto rieky.
Prečo sa to deje tejto a iným riekam a potokom neviem. Asi sme stratili rešpekt, cit a pokoru voči prírode, ktorá nám v minulosti viackrát vedela dokázať svoju silu a krásu. Dnes sa už v Žitave nekúpeme, nechytáme v nej ryby a raky, nezbierame prútie z jej brehov. Stratili sme s ňou kontakt a slúži nám len ako odpadový kôš. Mladé bociany sa drhnú špagátmi z rieky a onedlho sa nimi zadrhneme možno aj my. Ak to takto pôjde ďalej môžeme Žitavu, ktorá dostala meno od toho, že preteká úrodným žitným krajom, premenovať na Plastavu či Žumpavu.
Viac...
Ľudo Chládek 31.08.2014 07:43