Háj v Machulinciach

„Ešte pre svetovou válkou v r. 1911 sa stalo smrteľné nešťastie. Katarína Čulíková chtiac pomôcť synovi Klementovi naložiť na voz piesku podišla pod podkopaný breh, ktorý sa v tej chvíli zvalil a zasypal nešťastnú ženu. Mŕtvu ju vytiahli.“ I keď sa v kronike obci neuvádza miesto nešťastia, domácim bolo jasné, že sa to stalo v tufitovej bani – pieskovni na Háji, nad dedinou.
Nemáme záznamy, kedy sa začal andezitový tufit (ingimbrit) z Hája požívať na stavebné účely. Mohli by sme povedať, že od doby, keď sa začalo používať vápno ako stavebné pojivo.

Zvetralý ingimbrit na Háji sa dal kopať čakanom, motykou alebo priamo nakladať lopatou. Domáci si nakopaný piesok naložili na voz ťahaný kravami alebo koňmi a doviezli na stavbu.

„Aj moravecký kaštieľ bol murovaný z nášho piesku z Hája“ spomínal nebohý domáci Pán majster Marcel Ondrejka, „videl som, keď sme tam robili prerábky.“ Taký materiál sa v hornom Požitaví ťažil len v Machulinciach, bol nezameniteľný. Piesková baňa bola na urbárskom pozemku a kto v Machulinciach potreboval piesok, mal ho poruke.
Cesta pred pieskovňou sa mierne zvažovala a jej dno bolo rovné. Piesok sa kopal tam, kde bol najprístupnejší a najmäkší. Vlhkosťou a mrazom zvetrával, „osýpal sa“. Skrývku nemal kto robiť a tak sa aj riskovalo a steny boli podkopané. Miestami až tak, že sa ako v prípade uvedeného nešťastia odvalili.

Napriek občasnej ťažbe priestor pieskovne bol ako prirodzený amfiteáter, ponorený do terénu. Koncom 50. rokov si tu vytvorili mládenci z Machuliniec, zväčša študenti, volejbalové ihrisko a pravidelne v nedeľu predpoludním, tu hrávali volejbal. Neskôr tu pribudlo aj hádzanárske ihrisko a hrával sa tu samozrejme aj futbal. Bolo to najčastejšie popri pasení husí, či kôz . Bolo to pekné a príjemné prostredie. Rozkvitnuté, voňavé agáty prispievali k romantike jari a k tomu prislúchajúcim ...
Baňa na Háji bola len malá časť urbárskeho pasienka pod horou, kde sa od včasnej jari pásli kravy s mladým dobytkom, ovce, aj husi, až do obdobia, pokiaľ to umožňovalo teplo a sucho.

V zime, s dostatkom snehu, bol machulinský Háj eldorádom. Sánkovanie, lyžovanie, ale aj šmýkanie na vyrobených „šmýkalách“ bolo to pravé zimné potešenie pre všetky vekové skupiny machulinčanov.
Okrem spomienok z detstva je pre mňa nezabudnuteľným zážitkom pekná zimná, snežná, slnečná nedeľa, ktorú si užívalo množstvo domácich. V skúšobnej jazde na saniach so starším synom som na malých saniach opatrne zišiel od hory. Posmelený, som s mladším synom išiel tak, že pred koncom trati, na „skoku“ sme v y l e t e l i a po dopade sa
sane rozleteli. Syna som držal a na nohách sme došli. Všetko bolo OK „Bola tam celá dedina.“